Aj ja mám vlčí hlad. Naložím si teda na podnos polievočku, krásnu, smotanovú, hustú ako pralesy v amazonskej džungli. K nej ešte mäsko s ryžou a zeleninou. Ešte džúsik s vitamínom C. Rozmýšľam aj o dezerte, ale nakoniec nechám koláč tak, však v robote mám v najspodnejšom šuplíku ešte tajnú zásobu čokolády. To ako dezert bude stačiť.
V brušku mi už škvŕka, ledva počujem ako slečna za mnou frfle na dlhý rad a stále spomína svoj vlčí hlad. Vlastne to ani nechcem počuť. Stačí mi ten môj vlčí hlad.
Konečne prebehnem cez pokladňu a môžem sa vrhnúť do jedenia. V polievke lyžicou len tak špliecham, ládujem do seba, sem-tam fúknem, keď sa mi zdá horúca. Teším sa na ryžu s pipkou. Pipkine mäso väčšinou nesklame, lebo také svinkovské a kravičkovské je občas šľachovité... v závodných jedálňach sa s tým nehrajú.
Kým ja premýšľam o pipkách, k vedľajšiemu stolu si sadá dievčina, ktorá stála za mnou v rade. Pozerám, na tácočke má malý šalátik. Jej priateľ však nesie statočnú porciu, nesklamala by ani drevorubača. Myslím si, cha, aký džentlmen, svojej dáme nesie obed. Zamyslím sa, kedy ma môj frajer naposledy obsluhoval. Bolo to asi niekedy predtým, ako sa ma s plnými ústami spýtal: "Máš dve ruky?" Hneď poobede mu to pripomeniem! Nevychovanec jeden!
Kým mňa hnevá ten môj nedžentlmen a že mám na tanieri nejako málo mäsa, za tú cenu, slečna pri vedľajšom stole sa pustí vidličkou do vrtania vo svojej porcii. Vrtá sa a vrtá a nič nedáva do úst. Takto vyzerá vlčí hlad? Zjesť jeden kopček ryže a dva ostatné rozvrtať, mäsa sa ani nedotknúť, zo šalátu vyjesť kapustu a to je všetko? Pozriem na svoje vyduté a spokojné bruško, ktoré zrazu tak intenzívne túži po pohladení... Ešte do seba vylejem džús a radšej idem preč.
Cestou do práce vidím vo výklade krásne šaty. Na figuríne, štíhlej figuríne, veľmi štíhlej... veru dobre vyzerajú. Pozriem na svoje bruško, znovu na šaty. Pohladím bruško a idem ďalej. Tie šaty sú aj tak prehnane drahé...
Teraz myslím na všetky tie ženy, ktoré sa ženú za "chudým" snom. Držia diéty, trápia sa v telocvičniach, odopierajú si všetky dobroty, kupujú krémiky a každý večer pred/po sprche pozerajú do zrkadla, naťahujú svoju kožu a sú nešťastné. Prečo toto všetko? Veď hneď, ako z tej sprchy vyjdú, pritúlia sa k svojmu manželovi/priateľovi/deťom/alebo aspoň k plyšovému macíkovi, ktorý je tiež guľatý a hlavne, všetci títo ich majú radi také, aké sú. Či už vážia 60 alebo 80 kíl. Či majú celulitídu alebo nie. Či majú strie alebo ochabnuté brucho po pôrode... Prečo sa trápiť, keď (väčšinou) vôbec netreba?!
Hladkám svoje bruško... a myslím na všetky tie ženy, ktoré to už našťastie pochopili. A práve na ich počesť si dám teraz tú čokoládu zo spodného šuplíka.
