Tak som mu teda navrhla, že s ním pôjdem späť do Terna. Mykol plecom, tak som to považovala za súhlas. Ťahal sa za mnou ako tieň, úplne bez života. Tak si myslím, že to možno od toho hladu. Ožil trochu, keď sme prešli okolo chladiaceho boxu s nápojmi. Zahlásil, že aj smädný je.
Nuž dobre, hovorím si, pitný režim je tiež dôležitý. Ale chladené neberieme, chytilo by ho na hrdlo. Radšej niečo normálnej teploty. Znovu mykol plecom. Prešli sme do oddelenia nápojov. Vraj by chcel Pepsi. To si ani ja nekupujem! Nestačila by takto aj minerálka? Voda mu ale vraj nechutí. Nuž, prieberčivý mladý muž. Rozhodla som sa pre kompromis, vytiahla som z regálu pomarančovú minerálku. Ďalšie myknutie plecom...
Potom zamieril k čerstvo pečenému pečivu. Hneď som ho zavrátila, že nič sladké mu kupovať nebudem. Z toho by sa nenajedol. A pokazí si zuby. Radšej nejaký rožok. "A to mám jesť suchý rožok?" Začínala ma prechádzať trpezlivosť. Hovorím mu, že mu k tomu kúpim syrokrém. "A to ako budem jesť?" Už som mala chuť mu jednu struhnúť. Z hlboka som sa nadýchla a snažila som sa zostať kľudná. Veď aj ja chcem mať deti, musím si zvykať... Navrhujem mu teda nejaký šalát k tomu rožku, nech to nie je také suché. Ďalšie myknutie plecom. Už som ani nemyslela na to, že by to mohlo znamenať aj čosi iné ako súhlas.
Pri chladiacom pulte zase čosi chcel vymýšľať, ale prísne som na neho pozrela. Chcela som mu naznačiť, ber alebo nechaj tak. Nakoniec pristal. Pred pokladňou som sa ho spýtala, či mu nebude vadiť, keď sa budem dívať, či to naozaj zje. Nechcela som, aby to praskol do koša, hneď ako to zaplatím. Mykol plecom.
Sadli sme si na lavičku a začal bojovať so šalátom. Veľmi mu to nešlo, alebo len hral ťarbavého, tak som sa ponúkla, že mu idem pýtať lyžičku. Teta na informáciách Terna povedala, že kusovky nepredávajú. Kým som sa vrátila, už bol rožok namočený v šaláte. Poradil si. Tak sa ho pýtam, ako sa volá. Vraj Peter. A býva v Dúbravke. Je šiestak. Odhadovala som, že je mladší. Tak vyzvedám ďalej. "Rodičia sa o teba nestarajú?" "Ale hej, starajú." "A čo, nemáte peniaze?" Mykol plecom. Nuž, peniaze nemajú, ale preberčivý za to je!
Nechala som mu ešte papierové vreckovky, nech sa potom poutiera. Trošku sa mu majonéza rozliezla po tvári. Aj na sveter. "Asi chceš, aby som už vypadla, však?" "Nééééé..." Prestal jesť. "Nechutí ti?" "Sýte to je." "Tak si to odlož na neskôr. A poslúchaj doma." Zdvihla som sa preč.
Celou cestou domov som na to musela myslieť. Chlapec z Dúbravky "žobre" v Auparku. S nastrčenou rukou a so zúfalým výrazom, že je na smrť hladný. Ja, keď som hladná, zjem aj suchý rožok. On chcel niečo lepšie a spláchnuť to Pepsi. Nenadarmo sa hovorí - podar prst, vezmú ti celú ruku... Alebo v Auparku čakal viac štedrosti?
