Celé to má na svedomí môj synovec. Nejako sa mi dostalo do ucha slúchadlo jeho MP3 prehrávača a započúvala sa. Celkom vtipné texty, rytmická hudba. Až na ten slovník celkom dobré. Tak som si povedala, že dám slovenskému hip-hopu šancu. Nemôžem predsa odsúdiť niečo, o čom nič neviem. A keďže na vytvorenie názoru potrebujem počuť viac ako jeden vulgárny song, potrebovala som dodať nejakú bestofku. Aby ma neovplyvnil shit, ale original gangstas! Synovec zabezpečil a mohla som ísť na to.
Prvé počúvanie ma stálo dosť síl. Asi som ešte nebola naladená na tú správnu vlnovú frekvenciu. Vulgárností sa mi zdalo príliš veľa. Aj rýmy boli dosť prosté, keďže každý verš končil nie príliš poetickým pomenovaním mužského alebo ženského pohlavného orgánu. O speve sa tiež dá ťažko hovoriť. Bestofka skončila v priehradke auta.
Slovenský hip-hop by bol možno u mňa odsúdený na večné veky, keby som sa raz neocitla na dlhej ceste autom. Kolóny, bezohľadní vodiči a vystresované vodičky ma oberali o energiu. A keď som v rádiu počula hrať tú istú pesničku už tretí raz, došla mi trpezlivosť. Jediné CD, čo som v aute mala, bola prachom zapadnutá bestofka... Šupla som ju do prehrávača. Trochu to zadunelo, potom trochu viac a potom som tomu ešte vypálila. Prestali ma rozčuľovať ženy za volantom, aj ťahajúce sa avie, aj všetko. Tá moja vnútorná zlosť a zloba sa akoby preniesla do tej zloby hudby a mne sa neskutočne uľavilo. Dokonca som sa pristihla, že si začínam pohmkávať. V dobrej nálade. Hip-hop je sranda. Navyše som mala pocit, akoby som omladla. Cítila som sa ako puberťáčka, ktorá robí niečo zakázané. Veď slušné dievčatá takýto žáner asi nepočúvajú...
Odvtedy počúvam v aute hip-hop. Nie stále. Len vtedy, keď cítim, že už toho začína byť na mňa veľa. Cudzie rebelantské vulgarizmy ma akosi upokojujú. Preto na svoju bestofku nedám dopustiť. A ani na slovenský hip-hop. Možno je to dôsledok štyroch rokov bývania v Petržalke. Fakt neviem.
A čo sa týka Rytmusa, že je pózer? Mne je to jedno. Ja neuznávam jeho osobu. Len počúvam, o čom "recituje". Aj keď viem pochopiť, že asi nemal šťastné detstvo. Bol róm, bol nikto. Deti sa mu smiali... Možno sa cíti ukrivdený a chce si zobrať od života to, o čo ho kedysi ukrátil. Teraz mu deti tlieskajú. Tak nech si užije svojich päť minút slávy. A čo sa týka Ivana T., tak toho nemám rada ani ja...
Hip-hop môžete milovať a môžete ho nenávidieť. To je všetko. Žiadna iná cesta neexistuje. Temeraf!
