Na letnú dovolenku poctivo šetrím už od zimy. Na Grécko s all inclusive síce stále nemám, ale na skromnejší výlet k moru by mi to mohlo stačiť. Posledných pár dní som celý svoj voľný čas venovala prezeraniu rôznych dovoleniek, snívala som o tom, ako mi bude v tom a v tom hoteli, ako sa ráno napráskam doplna, potom sa pôjdem vyvaliť na slnko, žalúdočné kyseliny budú rozkladať moje raňajky a nohy mi bude omývať slaná voda, do ktorej sa potom celá ponorím, možno aj plávať budem, možno aj bez nafukovačky, budem pozorovať ako sa vlnky cez seba prehupujú, predstavujem si, ako mi nad hlavou budú lietať čajky a rozmýšľam o tom, po koľkých hodinách mi pôjde ich škriekanie na nervy a ako ich budem vo svojej fantázii strieľať vzduchovkou a potom večer, keď už budú všetky postrieľané a odplašené, sa budem dívať do mora, počúvať jeho šum bez toho rušivého škriekania, sledovať, ako sa v ňom slnko utápa a budem rozmýšľať, či je v mojich silách doplávať až tam, kam ledva dovidím, aby som to slnko zachránila, aby sa neutopilo, aby svietilo aj na druhý deň...
A potom zazvoní poštárka a podá mi list. Písmo dobre poznám. Píše pán Jozef, invalid, o ktorom som pred časom písala. Podarilo sa mu zohnať peniaze na vysnívaný vozík. Ešte ho síce nemôže používať, lebo potrebuje nejaký dodatočný "tuning" kvôli jeho ťažkému postihnutiu, ale jeho sen sa stáva reálnym. A ten môj mi pripadá plytký a úbohý...
Rozmýšľam, koľkým ľuďom by pomohlo tých pár korún, ktoré od zimy zgrloším na more. Zrazu mám pocit viny, že ja snívam o týždni objedania a ležania a ničnerobenia, kým niekto iný sníva o tom, aby mohol cítiť, aký je to pocit prejsť bosou nohou po tráve, aký je to pocit plávať vo vode, aby mohol vidieť, akú farbu má vlastne tráva a kvety v záhrade, aby mohol počuť, aké to je, keď spievajú vtáky, keď píska čajník, v ktorom sa varí voda na čaj...
Na jednej strane som rada, že som mohla niekomu pomôcť. A že nie som jediná. Že existuje ešte veľa dobrých ľudí, aj vďaka ktorým sa bude môcť pán Jozef previezť po čerstvom vzduchu, nastaviť tvár slnku a cítiť jeho teplo... Ja nie som až taký dobrý človek. Mrzí ma, že som spočiatku bola nedôverčivá. Teraz už verím. A nepotrebujem na to milión potvrdení. Mrzí ma, že som nepomohla viac. Mohla som. Mohla som obetovať more...
Teraz už viem, že more nie je dôležité. Neľutujem, že som neprecestovala pol sveta. Mne stačí, že som zdravá. Koľko ľudí toľko šťastia nemá? Nevadí, že večer nemôžem zaspať, lebo pod oknom majú autobusy zastávku a neskutočne im škrípu brzdy. Že sa ráno zobudím pre čvirikanie vrabcov. Nevadí, lebo viem, že je to preto, lebo počujem. Nevadí, že pred obchodom je na parkovisku voľné miesto len pre invalidov. Nevadí, lebo zaparkujem ďalej a po vlastných nohách môžem tých pár metrov prejsť. Nevadí, že sa mi v práčke zafarbilo nové tričko. Nevadí, lebo som nemusela mať toľko šťastia, aby som nejaké farby vôbec rozoznala...
Mám toho veľa. Aj keď som chcela vidieť more, krásne tyrkysové, nevadí, ak ho neuvidím. Počas dňa toho vidím veľa iného. Aj keď som sa chcela prejsť po horúcom piesku, nevadí, keď sa neprejdem. Veď každý deň kdesi chodím. Aj keď som chcela počuť, ako šumí more, keď sa v ňom slnko topí, nevadí, ak nebudem počuť. Každý deň počujem milión iných zvukov. A za toto všetko som vďačná. A som vďačná aj za to, že kvôli rozmýšľaniu o mori som prišla na to, že k nemu vôbec nemusím ísť...
