Podvodníci sa nájdu všade. Hlavne takí, ktorí chcú parazitovať na súcite ostatných. Sama som bola raz svedkom, ako "telesne postihnutý" po svojej celodennej "šichte" na námestí štrngajúc svižne odkráčal po vlastných nevedno kam...
Mala som preto z toho všetkého zmiešané pocity. Spolu s listom prišlo aj niekoľko potvrdení - z obecného úradu, z úradu sociálnych vecí, dokonca kópia lekárskej správy a preddavková faktúra na spomínaný vozík. Dal by si nejaký podvodník toľko námahy?
Nuž čo, najistejšie bolo, zavolať na niektoré číslo z priložených potvrdení. Najlepšie na obecný úrad. Telefónny kontakt z potvrdenia sa zhodoval s tým, ktorý majú na webe, nuž som zavolala. Tak strašne som sa hanbila, keď mi pani povedala, že poznajú toho pána a naozaj je odkázaný na vozík, že som už asi desiata, čo dnes volá... Tak strašne som sa hanbila za svoje kamenné srdce, ktoré ničomu neverí a všetko si chce overiť!!! Tak strašne sa hanbím za všetkých podvodníkov, kvôli ktorým moje srdce skamenelo!!!
Šéf rozhodol, že mu čosi pošleme. Aj keď je to malá suma v porovnaní s tým, čo potrebuje. Ale snáď mu to pomôže. Snáď sa mu podarí odmäkčiť aj iné srdcia a kúpi si ten vozík.
Po piatich rokoch, čo poznám svojho šéfa, som ho dnes videla prvýkrát dojatého. Zhodli sme sa, že obdivujeme ten zápal, s ktorým bojuje. Väčšina ľudí, ktorí naozaj potrebujú pomoc, sa o ňu boja požiadať.... Alebo hanbia... Ale hanbiť by sme sa mali my, s našimi kamennými srdcami.
Rozmýšľam o tom, že tento mesiac si nekúpim žiadnu novú handru, a "zarobené" pošlem tomu pánovi. Mne to neublíži a jemu snáď pomôže. Veď koľko odvahy ho to muselo stáť? Napísať... skúšať... On si to zaslúži.
