On nám totiž dnes zavolal...
Poďakoval sa za list aj peniažky, ktoré sme mu poslali. Až mi hneď prišlo ľúto, že sme mu len tak málo... Že aj ja som mohla poslať viac ako za jedno nové tričko.
Povedal, že ak neveríme, môžeme sa prísť na neho pozrieť. Chcel aj hneď vysvetľovať, kde býva. Ubezpečila som ho, že mu veríme. A navyše aj viem, kde je tá malá obec. Trochu to tam poznám, je to pekné miesto.
Vedel, že som o ňom písala na blogu. Povedali mu. Preto chcel aj so mnou hovoriť. Trochu som sa hanbila. Za to, že som mala pochybnosti... za to, či som ho nejako neurazila...
Mal taký príjemný hlas. Bolo z neho cítiť... čosi zvláštne, neviem to pomenovať. Mal hlas taký istý, ako bol ten list. Vyvolával intenzívne pocity, bolo z neho cítiť silu, bol taký čistý... Akoby volalo samo dobro, akoby volal anjel.
Toľko by som mu teraz toho povedala a tak málo zo mňa vtedy vyšlo! Zastihol ma nepripravenú. Ani som si nezapamätala všetko, čo hovoril. Pamätám si len ten hlas, tak dobre sa počúval!
Dúfam len, že sa nájde veľa dobrých ľudí a bude si môcť ten nový vozík kúpiť. A dúfam tiež, že mu zostane tá sila a odhodlanie, tá chuť žiť, ktorá z neho kričí a ktorú mu môžu všetci závidieť. Obdivujem ho. A vďaka nemu si viac vážim svoje nohy. Vždy som na ne brblala, že sú krivé. Ale teraz viem, že mám byť za ne vďačná. Pretože nie každý má toľko šťastia....
Znovu mám zmiešané pocity. Na jednej strane som šťastná, že som mohla pomôcť niekomu, kto to potrebuje. Na druhej strane som smutná z toho, že som nepomohla viac...
