Dnes som cestou domov okolo 16:35 stál v trolejbuse a všimol som si sympatické dievča sediace chrbtom v smere jazdy s tmavými vlnitými vlasmi a červenej bunde. Čítala si voľačo vo svojom vyklápacom telefóne a smiala sa... Celkom milý pohľad na smejúcich sa cudzích ľudí, veď ako často vidíte len tak smejúceho sa človeka? Avšak po pár zastávkach som zbadal slzy. Jedna za druhou sa jej kotúľali po lícach a v tvári mala výraz zadržiavaného plaču. Keď ma zbadala, odvrátila sa k oknu skôr ako som stihol skriviť tvár do úsmevu - že by som ju rozveselil. Tvárou sa odvracala od možných divákov a jej boľavý pohľad smeroval naďalej von oknom.
Prehľadal som ruksak, či nemám v tom mojom neporiadku vreckovky. Samozrejme, že som nemal. Moja snaha stroskotala v zárodkoch. Blížila sa moja výstupná zastávka pri Ružinovskom cintoríne, kde som sa mal stretnúť s mojim odvozom domov. Povedal som si, že keď už ma tam budú čakať, vystúpim... ak nie, tak pokračujem v ceste v trolejbuse a dievčine sa prihovorím, keď bude vystupovať... veď pri najhršom ma pošle do prdele a bude len ďalší trapas.
Na zástavke som zbadal známe auto = vystupujem. Kým som sa zorientoval, a zistil, že auto je síce známe, ale nie to, ktoré má čakať mňa, trolejbus zavrel dvere. Otočil som sa k oknu, za ktorým slzila dievčina a usmial sa. A aký super pocit to bol, keď sa tiež usmiala! (skúste si to - usmiať sa na niekoho cudzieho) V rýchlosti som jej len zaťatými päsťami naznačil, že "držím palce" a ona len s úsmevom prikývla...
Vzďalujúci sa trolejbus mi pomaly mizol v diaľke, keď mi skrsla v hlave myšlienka, "veď, môžem bežať na ďalšiu zastávku..." ale od toho som upustil, nakoľko som bol ovešaný brašňou s foťákom a ruksakom a zastávka nie je zrovna blízko... Čo už...
Dôvod, prečo to pekné dievča plakalo, už pravdepodobne nikdy nezistím, ale pevne verím, že už jej žial pominul a na tvári má o 5 úsmev. Ak ju poznáte alebo sa nebodaj sama spoznala, dajte vedieť.
Vreckovky už budem mať odteraz vždy pri sebe...
