"Keby som mal 20 rokov a ten rozum, ktorý mám dnes..."
Asi všetci si už aspoň raz v živote túto vetu povedali. Moja otázka však znie:
Čo by sa zmenilo?
Nič!
Drvivá väčšina by sa snažila zbohatnúť, možno by sa niekto vyhol toxickým kamarátstvam a vzťahom a snažil sa vyvarovať chybám, ktoré urobil.
Ale v konečnom dôsledku by sa nič nezmenilo.
Opäť by človek spoznal ľudí, ktorí by boli toxickí, opäť by sa sklamal v láske a opäť by urobil zopár chýb.
Na to kým sme dnes má samozrejme vplyv naša minulosť. Tá nás formovala, tá nás učila.
A čo taká budúcnosť. Vedieť aké čísla padnú v jackpote, vedieť kedy prídu nepríjemnosti a ako sa im vyhnúť.
Veď to by bolo skvelé!
No, nebolo. Všetko by zovšednelo. Všetko by bolo až priveľmi predvídateľné.
To, že nevieme čo nás čaká robí predsa život zaujímavým a vzrušujúcim.
No a prítomnosť?
Zvláštne, že sa k nej dostávame až v poslednom bode.
Ono to v podstate nie je až tak čudné.
Až priveľa ľudí žije v minulosti a nedokáže sa od nej odpútať. Alebo naopak, množstvo ľudí žije zasnívane v budúcnosti a medzitým nám všetkým čas plynie.
Čas sa nezastaví keď človek odíde na dovolenku. Čas sa nezastaví keď idem do práce.
Čas plynie a tak ako sme na svet prišli nahý tak z neho aj odídeme. Klišé však?
Ale to je tá jediná garancia, ktorú v živote máme a aj napriek tomu sa nájde obrovské množstvo ľudí, ktorí si to nechcú pripustiť.
Žijeme v dobe kedy je všetko extrémne rýchle.
V pondelok ráno rýchlo do práce, zaviesť deti do školy, 15. zaplatiť hypotéku a čakanie na leto kedy budeme mať aspoň 2 týždne voľna a odbehnem si niekam k moru oddýchnuť si.
Naša prítomnosť je pre nás samozrejmosťou!
To je možno dôvod na to, že ju kladieme vždy na posledné miesto. Nežijeme, prežívame.
