Mesto je o takom čase prázdne; spoločnosť mi robia upratovacie autá,agilné predavačky a zopár dôchodcov. Smerujem k miestu stretnutia- ksvojej kaderníčke. S manželom sme dnes pozvaní na svadbu a ja chcemvyzerať čo najlepšie. Oproti mne kráča mladík, hádam mu na osemnásť,dvadsať rokov. Ruky má vo vreckách, hlavu sklonenú dolu. Zaregistrujema a zostane na mne pohľadom. O chvíľu stojí oproti mne mladý Cigán:"Dobrý deň, pani, môžem sa niečo opýtať?" Prekvapí ma ľubozvučnáslovenčina. "Prosím, " odpovedám. " Ale vy nie ste odtiaľto?" vypytujesa a vo mne sa prebudí ostražitosť. Nechcem odpovedať priamo, preto lenzopakujem:" S čím Vám môžem pomôcť?" Tmavé oči ma sledujú:" Viete,potreboval by som nejaké korunky. Nemám čo jesť, kde bývať. Ja sombezdomovec," dodá akoby na vysvetlenie. Mojej ostražitosti saneuľavilo, zostávam strnulá. Odpovedám jednoducho:"Nie." Mladík sapohne a lúči sa so mnou slovami: "Kurva jedna!" Šokuje ma slovenčina,ktorá už nie je ľubozvučná.
Dívam sa za ním, chudá postava sbatohom na chrbte. Srdce mi o čosi silnejšie bije nie z pobúrenia, skôrzo strachu. S obavami vchádzam do bránky, kde má salón kaderníčka. Lenpre istotu sa obzriem, či sa ten bezmocný chlapec nerozhodne vrátiť .Po peniaze. S úľavou zisťujem, že nie som sama, chlapi v bránkenadobro rozmontúvajú letnú terasu. Svižným krokom vybehnem horeschodmi a pod rukami kaderníčky nechávam zo seba zmyť nepríjemný pocit.
Doterazsom žila v presvedčení, že pomoc nie je ani tak povinnosť, ako výsada.Že sa ma to tak trochu týka, kedy, komu a ako pomôžem. Alebo nie?
