Únava ma skolila čosi po pol štvrtej. Kým ja som už bosá smerovalado izby v hoteli, môj milý sa chcel ešte chvíľu povenovať našim hosťom.Ja som sa medzitým odlíčila ( toaletným papierom, pretože v tom frmolesom si "civilné veci", aj kozmetiku nechala doma), vyzliekla avychutnávala chôdzu naboso. Poslednýkrát som si odpila z fľašeminerálky a šup pod perinu.
Prebrala som sa drkotajúczubami už keď sa za oknom rozvidnelo. V posteli som sama, nečudo, že mije taká zima. Pozriem sa na mobil, je po piatej. Bojujú vo mne obavy,kde ten môj je a či je v poriadku, s hnevom, kde trčí. Oblečiem si jehotričko a kraťasy ( on si ich nezabudol). Opäť bosá kráčam dolu schodmihotelom.
Hneď o poschodie nižšie stretávam veselú kumpániu-môj milý s hosťami, ktorým sa venoval. Láska môjho života si pri chôdzipomáha zábradlím aby nespadla. Keď ma pred sebou zbadá, nadšene na mňaukáže prstom: " Aha, nevesta!" Jeden z hostí ( vlastne s ním boli lendvaja skalní) poznamená: " Ta to ne nevesta, ta to manželka," a svýrečným ups na perách sa obaja stratia vo svojich izbách.
Kebyvo mne nebublal hnev, asi by som sa rozosmiala na plné kolo. Tak trefnéto bolo, príznačné a definitívne. Tu, na schodoch, ako bohyňa hnevu vmužských veciach, som sa fakt prvýkrát cítila ako manželka. Plnástarostí, strachu, hnevu, hanby, únavy a lásky.
Svojhomanžela som nechala aby sa sám vyzliekol a ľahol si. Predtým dopil túfľašu minerálky do dna. A kým on po krátkej chvíli pravidelneodfukoval, ja som sa k nemu pritúlila a konečne vychutnávala jehoteplo. Ako manželka.
Ľúbim ťa, nepomôžem si.
