Môj starý otec bol zubár. Už si užíva zaslúžený oddych na dôchodku a ja som tomu len rada. Pri všetkej úcte k rodine, môj dedo bol zubárom, akého by si nik neprial. V živote nepoznal bolesť zubov..
Vedel, že ako zubára som sa ho bála odnepamäti. A navyše ušil stále na mňa nejakú búdu. Raz sa v snahe dostať ma do kresla snažil presvedčiť moje desaťročné ja, že má novú bezbolestnú japonskú vŕtačku. A samozrejme jej bezbolestnosť som skúšala spolu s ním. Doteraz si celkom živo vybavujem, ako sa zvíjam v rodinnom zubárskom kresle s japonskou vŕtačkou v ústach pri vete: "To predsa nemôže bolieť!". Hrôza. Istý čas dokonca vkladal do mňa nádeje a bol presvedčený, že ja musím prevziať zubárske žezlo. Ja sa však riadim zásadou: "Čo nechceš, aby robili iní Tebe, nerob ani Ty im.. " .
Včerajší horúci večer bol pre mna príznačný zistením, že sa budem musieť zbaviť aj svojho posledného strachu.
Po celom dni som konečne hodila vysťavené telo k telke s nádejou skorého príchodu spánku. Mozog už dávno od tepla nereagoval na podnety. Ešte menšie doplnenie tekutín a môže sa ísť spať. Fľaša fantastickej mokrej chladnej minerálky sa blíži k mojim ústam a ja som sa zadívala "doblba".
Aaaaaau môj zub! Chvíľu som sa snažila zmierniť bolesť svojej "jednotky v ľavo hore". Vlastne môjho zvyšku z "jednotky vľavo hore". To nie je možné, snáď som si nezlomila predný zub na nejakej hlúpej PET fľaši. Z jazyka sa valila krv a na prvý pohľad to veru vyzeralo horšie, ako to naozaj bolo.
No.. každá šelma býva poznačená.. Veď nie je nad to, keď ráno počujem, akú sexy medzierku mam medzi zubami.
No nech je to sexy ako chce, najbližšie dni strávim hľadaním dobrého zubára, ktorý mi pomôže vyrovnať sa so svojou "dentistickou" minulosľou. Pretože Japoncom už neverím.
