Ešte ani nedoznel signál oznamujúci, že mám nové prijaté správy a už som mala telefón v rukách. V kútiku duše som dúfala, že to bude ON.
Hm.. toto číslo ale nepoznám. Otváram správu. „V noci z..bla bla bla.. nás navždy opustil.. Je to on, ale už asi.. nie je.
Zamrzla som. To nemôže byť pravda, že už nie je, že už ho niet. Ani som nevnímala a po tvári mi stekali potoky sĺz a zložila som sa na posteľ s neprítomným pohľadom a snažila sa si v hlave usporiadať myšlienky. To predsa nie je naozaj! Chcela som nebyť.
Ten strach poznám. Dohnal ma k tomu, že som sa nechala o tretej ráno odviezť taxíkom čo najďalej a zvyšok zašla nočnou Bratislavou peškom a hľadala ho, pretože som mala zlú predtuchu. Týžden dozadu. Teraz je to realita.
Moja neprítomnosť vyvolala minimálne zvedavosť a vo dverách sa zjavila spolubývajúca. Bez slova som jej dala prečítať prijatú poštu. Objala ma. V tú chvíľu rozhodla za mňa, že ma musí zobrať von a nepohne sa odomňa. Nebola som v stave povedať ani áno, ale vedela som, že ostať v izbe tiež nebola výhra.
Po pár bezduchých hodinách chodenia po meste sa nejak ukľudňujem. Ona sa snaží vyčarovať úsmev na mojej tvári, ale ja stále rozmýšľam, kde by som kúpila tú najviac špeciálnu, poslednú, sviečku pre neho. A on akoby ma videl a v tej chvíli začína pršať. Listy tancujú vo vetre, akoby sa chcel so mnou rozlúčiť.
Večer som zamkla izbu, zažala mu posledné svetielko a čakala kým samé nezhasne. Z rádia mi dokola spievala Zuzana Navarová:
"Počítám nebe světla, kam nedostanu
Miluju tebe a pak usnu a vstanu
A tak
Počítám nebe. Pusy, co nedostanu
Miluju tebe a pak usnu a vstanu
A pak... " (Andělská)
Dnes sú tomu 4 roky a už viem, že asi Ti je tam lepšie. Aj keď "Už asi nie si.."
