Terénna vlna
Hrmot silnel, kúdoly prachu boli čoraz bližšie. Zanedlho bolo jasné, že sa naším smerom valí nejaký obrnenec. Netrvalo dlho a v chumáčoch prachu sme rozonali kovovú šelmu, ktorá nás chcela zožrať na obed, bol to Tiger – Panzerkampfwagen VI. Tento tank bol jedným z najobávanejších monštier tretej ríše, naše šermany boli pre neho pochúťkou. Vo výhodnej polohe dokázal zlikvidovať jdiný Tiger desiatky spojeneckých tankov, boli pre neho ako jednohubky. Jeho čelný pancier hral úplne inú ligu, rovněž jeho kanón ráže 88 milimetrov. A čo máme my? Sedem trhanov, čo padli z nebies, aby zabíjali náckov. Lenže títo opancierovaní boli mimo náš dosah, nemali sme ani len rúru od kamen, aby sme ho pošteklili niekde v slabinách. Šelma prirodzene sprvoti úplne pohltila moju pozornosť, nebola však sama. Na korbe tanku sa viezlo zhruba desať vojakov, nevedel som rozoznať ich príslušnosť a za ním hrmotila ďalšia kovová krabica, stíhač tankov Hetzer. Spolu čítala táto kolónka dva obrnence a približne päťdesiat vojakov. Prach zakrýval postavy vojakov, tak som nedokázal s určitosťou povedať k akej jednotke patria. Videl som však zmes vlnených uniforiem a maskovacích prevlečníkov, čo napovedalo o tom, že ide zrejme o nejakú jednotku SS. Na esesákov sme sa tešili vždy najviac, oni boli terčom všetkého nášho vzteku. Počuli sme o ich desných zverstvách a preto sme ich nikdy nebrali do zajatia, nikdy sme sa ich nič nepýtali...a im bolo tiež jasné, že tí s veľkými kapsami na nohách neberú zajatcov.
Partia bola však tentokrát rozohraná v náš neprospech, my sme boli tí čo sa krčia v kroví a taja dych, lebo vedia, že tak ako neberú zajatcov oni, nemôžu čakať zajatie ani žiadnu ľútosť. Šlo o všetko. Kolóna sa blížila z východnej cesty. Odtiaľ kam sa obzerala posádka dela, zrejme ich čakali. Otázkou pre nás ostávalo len to, či o nich vedeli tí chlapíci z kolóny. Ak áno, mali by sme pekne zavarené. Kovové šelmy sa blížili a my sme sa krčili v kroví, križovatka bola od nás vzdialená asi sto metrov. Ak sa kolóna nestočí doprava a nebude hľadať delo s jeho posádkou, tak máme výrazne lepšie výhliadky na život. To čo sa stalo v nasledujúcich chvíľach by som nečakal ani v najdivokejšom sne. Poručík vyhrabal zo svojej maptašky malú kameru na 8 milimetrový film, uhniezdil sa na okraji kríka, tak aby mal dobrý výhľad a zároveň ostal v kryte. No a začal tú kolónu filmovať. Všetci sme čumeli ako vyjavení. „Veď nás týmto zabije!“ vraveli sme si. Poručík nám šeptom cez rameno zdelil iba: „Ale prosím vás chlapi, ak odbočia na tej križovatke, tak nás aj tak rozomelú na kašu. Ak však neodbočia, tak si nás ani len nevšimnú. Nech je ako chce, aspoň budeme mať dobré zábery.“ a prihodil k tomu všetkému jeden bezstarostný úškľabok. Nečakal som od neho takúto reakciu a vlastne celkovo takýto počin by som na neho netipol. Prekvapil a asi aj pobavil nás všetkých. Kolóna prišla ku križovatke, lámal sa chlieb – náš život v tej chvíli visel na vlásku...bolo príliš neskoro podniknúť čokoľvek. Jednotka o takejto sile by nás rozniesla v zuboch za pár minút, veď sme nemali nič proti tej mačke, Tiger bol proste mimo našu ligu. Dostal sa mi do rúk ďalekohľad, nech si môžem aj ja lepšie prezrieť našich katov. Veľa z nich malo stuhu v gombíkovej dierke a rôzne odznaky s makovými slížami, toto neboli nejakí posraní privlečenci z východu. Boli mladí. Nevidel som dosť detailne límec ani jedného z nich, tak neviem presne povedať, čo to bolo za jednotku. Obzeral som si ich a oni sa blížili ku križovatke.
Boli tam, prišli na križovatku. Nezatočili priamo na nás, no nešli ani rovno, ostali stáť. Obzerali sa okolo a rozšírili formáciu. Vyzeralo to, akoby sa pomaly rozvíjali do bojovej formácie. Obzrel som sa po našich chlapoch. Neviem či sa vskutku nebáli, či boli len natoľko unavení, či boli natoľko odhodlaní alebo im to bolo proste jedno, ale nevidel som žiadne klepanie sa od strachu, žiadnu smrť v očiach...keby som ich nepoznal, bál by som sa ich. Obrátil som zrak zas na križovatku, už bez binokuláru. Stalo sa to, v čo sme všetci dúfali, ale nedávali sme to najavo. Fritzkovia sa vydali rovno a odbočku našim smerom odignorovali. Boli sme zachránení, aspoň na ďalších pár minút istotne. Dlho sme však neprežívali toto šťastie. Poručík si nás zoradil a už sme šlapali späť po ceste, po ktorej sme prišli. Naše tempo bolo rýchlešie ako smerom sem, šlo sa však o čosi lepšie, slnko pomaly zapadalo a už nepieklo tak ako doteraz. Poručík nás postupne stáčal viac do ľava až sme sa dostali na cestu, kde podľa nášho predpokladu pred nami prešla tá nemecká jednotka, ktorú sme videli na križovatke. Náš predpoklad len umocňovali stopy pásov na prašnej ceste. Prešli sme takmer cvalom až k terénnej vlne, ktorá bola mierne obrastená krovím. Poručík nám rozkázal rozmiestniť sa pozdĺž nej. Mal v pláne prepadnúť nemeckú jetnotku v tomto mieste. Ja som dostal za úlohu pokryť svojím epickým družstvom ľavé krídlo. Boli sme traja, vrátane mňa. Dva automaty a jedna puška, vskutku na zaplakanie. Premýšlal som, čo spravíme s tým mačiatkom, keď sa na nás bude valiť. Z diaľky bolo počuť praskanie ručných zbraní a dunenie diel. Nemci zrejme narazili na našich chlapov na vrcholku kóty. Strelba bola intenzívna, ale dosť vzdialená, nebolo možné rozoznať komu sa darí viac. Trvalo to zhruba štvrť hodinu, bolo to nepríjemné počúvať...hlavne ak má človek založené ruky a jeho bratov masakrujú nemecké tanky. Nemohli sme však nič robiť, boli príliš ďaleko a nás bolo príliš málo, ostať v kryte a pokúsiť sa prepadnúť ustupujúce jednotky bolo to najrozumnejšie čo sme v tej chvíli vymysleli.
Čakali sme, to našim telám dosť prospievalo. Ležali sme tam už dve hodiny, nebolo už počuť žiadne výstrely ani nijaký hluk. Bolo dokonalé ticho, rudé slnko zapadalo nad obzorom, obloha bola belasá a len sem tam sa na nej plavil obláčik. Slnko ožarovalo západnú stranu oblakov a farbilo ich do ružova. Strašne mi to pripomínalo cukrovú vatu, detstvo...kolotoče. Oprel som si hlavu o svah a užíval si tieto spomienky. Väčšinou sa mi nedarí predstavovať si veci tak živo, ale vtedy to šlo ako samé. Chodievali sme na kolotoče do Atlantic city, tam boli najlepšie v okolí. Už sme neboli vo veku, že by sme sa mali voziť na koníkoch, ale strašne nás to bavilo a vždy sme stretli krásne dievčatá. Už len kvôli dievčatám sa tam oplatilo chodiť. Promenáda bola vždy plná ľudí a rôznych lokálov a tančiarní. V Atlantic city sme vždy prehýrili celú noc a vracali sme sa domov zničení a vyčerpaní do poslednej kvapky potu. V časoch hospodárskej krízy sme si to mohli dovoliť nanajvýš raz mesačne, ale z roka narok sme sa mali lepšie a naše vrecká sa plnili. Tak sme si už mohli vyraziť na kolotoče a tancovačku každý piatok. Bolo tomu tak aj v piatok ôsmeho augusta 1934. Šli sme v starej dobrej zostave a kamarátky priviedli aj svojú novú susedku, Francúzku. Vídal som ju už nejakú tú dobu u nás v ulici, občas aj v meste, ale nikdy som s ňou nehovoril...až doteraz. Každým prehodeným slovom, sa mi to dievča viac a viac páčilo. Rozumeli sme si takmer v každej maličkosti, vykecávali sme a popíjali na terase nášho obľúbeného baru. Z terasy bol nádherný výhľad, zapadajúce slnko a trblietajúci sa obzor, očarujúce. Moja nová francúzska kamarátka bola však nemenej očarujúca, volala sa Veronique. Náš rozhovor na terase prerušila basa kapely, ktorá práve spustila prvú pesničku večernej tancovačky. Nepotreboval som viac a vzal som slečnu za ruku a ponáhľal som sa s ňou na parket. Nie som žiadny tanečný génius, ale po pár drinkoch a v spoločnosti sympatickej ženy mi to proste nedá netancovať. Tancovali sme ako o život, na jednu pesničku za druhou. Občas sme si museli odbehnúť na terasu, nadýchať sa a prevetrať, vnútri bol desný hic. Takže sme celkom často otáčali naše obľúbené stanovištia: parket, bar, terasa. Hýrili sme až do svitania, keď už sme boli všetci unavení a rozhodli sme sa opustiť toto miesto a ísť domov. Baby už odišli a z našej štvrte som ostal len ja a moja nová francúzska kamarátka. Prirodzene ako muž, som slečnu odprevádzal domov. Na prechádzke sme si ešte rozprávali o záľubách, o rodičoch, živote a vlastne o všetkom možnom. Zrazu sme stáli pred jej domom. Pozdravil som ju a dal jej pusu na líce, a tesne predtým ako som sa otočil sa ma spýtala, či neostanem u nej, vraj je zbytočné takto neskoro šlapať ešte cez celú ulicu domov. Musím sa priznať, že som nad touto alternatívou počas večera uvažoval, ale neprišlo mi to pravdepodobné...na sekundu som zaváhal, ale nakoniec som samozrejme ostal, nie som predsa blbý. Odomkla a vošli sme dnu...volačo ma trafilo do tváre. Zo snenia ma vytrhol chumáš trávy, ktorú mi desiatnik šmaril do tváre, na horizonte vzdialenom asi 500 metrov sme spozorovali postavy. Kráčali po ceste smerom k nám. Aj voľným okom som rozoznal, že to nie sú naši, naopak...boli to Nemci, och helmy majú špecifický tvar a dajú sa dobre rozoznať. Teraz už bolo jasné, že poručíkov predpoklad sa vyplnil. Takže, idú na nás, zatiaľ ich vidíme tak zo tucet...ale prichádzajú ďalší. Pozrel som na pracku nemeckého opasku, ktorú som vzal jednému padlému Nemcovi, nepovažoval som to za okrádanie mŕtvych, je to proste moja relikvia, trofej...niečo čo po tom vojakovi ostalo pre mňa – bol totiž prvý, koho som v tejto vojne zabil, volal sa Ernst Beck. Nuž a na jeho pracke stálo „Gott mit Uns“, čo znamená Boh s nami. Vyhrnul som si ľavý rukáv, pozrel na svoj ruženec, prežehnal sa a dúfal som, že Boh bude tentokrát opäť stáť pri nás.
