Zápisky z Dukelského priesmyku
13.11.1944 – Návrat z dovolené
Blížime sa domov! Je to úžasný pocit, tešili sme sa na tieto chvíle celé mesiace. Od Buzuluku do ČSR vedie dlhá cesta, cesta kropená slzami a krvou nás, hrdých Čechoslovákov! Dorazil som na naše ubikácie neskoro večer, mal som opušťák v predvečer veľkej operácie, dostal som ho na celý deň, ubehol rýchlo a zas som tu...pred ubikáciou sa parí s poľnej kuchyne, z tmavej jesennej noci sa vynára jedna známa tvár za druhou.
Pristupujem bližšie, zvítavam sa s nimi a dostávam inštrukcie, že protitanková rota je ubytovaná na poschodí na konci chodby vpravo, beriem si bágel a idem sa zložiť. Nerobím si hlavu s vybaľovaním, poväčšinou nikde nezotrváme príliš dlho, takže naštósované oblečenie oželiem. Keď som prišiel, kupodivu som mal ešte aj postele na výber, v našej izbe sme mali poschodové drevené postele a vzal som si hornú, výborne, to by sa mi ani nezdalo, že tak dobre pochodím. Keď som sa prehrabával vo veciach, hľadal som slivovicu, vstúpil do izby starý známy, Lukáš z prvej roty, spytoval sa či máme ešte voľno, prikývol som, nakoľko sme mali ešte dve voľné miesta a nevedel som o nikom, koho by nanovo priradili k protitankánom. Hneď som Lukáša ponúkol slivovicou a prekvapivo neodmietol, on je totiž vskutku slušný a odmeraný človek, v civile učiteľ. Vzápätí som sa pobral za ostatnými k poľnej kuchyni, kde sa vo veľkom parilo z kotlov a všade výrila dobrá nálada. Slivky som mal vyše litra, tak som každého ponúkal a ani ja som nevyšiel z toho nakrátko, núkalo sa aj mne ochutnať kadečoho. Bol to parádny večer. Pred zaspaním sa mi trocha krútil svet, aspoň na chvíľu sme nebojovali, vojna bola pre nás vtedy iba vzdialený pojem, netýkala sa nás a nestarali sme sa o ňu...alebo sme sa aspoň tvárili, snažili sa na ňu nemyslieť, viac či menej úspešne.
14.11.1944 – Budíček a prvé rozkazy
Vytriezvenie prišlo skoro, budíček, hulákanie, zhon, ztuhnuté telo, pach alkoholu a zima, v takomto duchu sa nieslo skoré piatkové ráno neskorého novembra 1944. Boli sme nahnaní na buzerplac pred ubikáciou, pekne našikovaný podľa rôt. Vypočuli sme si rozkazy na najbližšie hodiny, mená nových doplňkov a ich zadelenie.
Nasledovali raňajky, jedna z najsvetlejších vecí, ktoré nás ráno môžu čakať. Protitanková rota nafasovala na celé doobedie len teoretickú prípravu, čistenie zbraní, chystanie výstroje a výzbroje rotnej i osobnej. Nádherne svietilo slnko a ranná srieň sa odparila veľmi rýchlo, bolo nám sveta žiť, vojna bola stále len vzdialený pojem. Okolo jedenástej sme sa však dosmiali, docválali jazdci s hlásením, síce nevieme čo v ňom bolo, ale bolo nám povedané, nech nastúpime našu rotu a čakáme na rozkaz, stalo sa. Kým sme čakali na rozkaz, kochali sme sa koňmi, kôň je nádherné, ušlachtilé zviera. Jeden z jazdcov mi zveril svojho gaštanového koňa, kým mu naberie do vedra vody z potoka, mal som možnosť prejsť s ním pár krokov, pohľadiť ho na čele a ponúknuť ho chlebovými omrvinkami, chvíľu som sa cítil ako rytier, križiak, ktorý onedlho vysadne na svojho verného tátoša, vytiahne proti neveriacim a stresce ich ako ruka Božia. Zo snenia ma vytrhol jazdec, ktorý mi vzal opraty, poďakoval a napojil svojho koňa z vedra.
Šiel som sa zaradiť k našim. Veliteľ nám zdelil rozkaz, boli sme priradení k strážnym jednotkám perimetra. Skupinové zbrane sme vrátili do skladu a pobrali sme sa „naľahko“ len s vlastným výstrojom, osobnou zbraňou a muníciou, nenafasovali sme jej veľa, takže sme neočakávali, že by nás nasadili do boja ako pešiakov, čož bolo dobrou správou. Nastúpili sme do jedenapolky, ako sa u nás hovorilo naším obľúbeným Dodge WC51. Prekvapilo nás, že sa s nami zviezol aj sám štábny kapitán, ktorý nám cestou vylíčil, čo nás čaká. Vesnica aj jej okolie boli v našich rukách a podľa správ prieskumu sa nepriateľ nezdržiaval ani v kopcoch bezprostredne okolo. Dorazili sme na križovatku, dostal som ďalekohľad a krátke terénne poučenie od kapitána. Vystúpili sme a kapitán nás zaviedol na okraj cesty, ukazoval smerom na juh, kde viedla úzka asfaltka, ktorá viedla do vedľajšej obce, kde sa vraj usadili Nemci. Presná poloha nepriateľa nám však nebola známa. Našou úlohou bolo zriadiť patrolu na horskom chodníku, ktorý začínal niekde v poliach a smeroval naprieč kopcom až na lúky rozprestierajúce sa na opačnej strane. Les bol z prevažnej časti listnatý a v neskorej jeseni hral nádhernými odtieňmi žltej a červenej. Všetko nám bolo zdelené, kapitán sa pobral k jedenapolke, motor zavrčal na plné obrátky a nechal nás na kraji úzkej asfaltovej cesty, naľavo pahorky, napravo tiež, niekde za nami naľavo sa na kraji lesa zakopala druhá rota a na hrebeni napravo bolo pozorovacie stanovisko. Nuž poďme teda na tú patrolu, pozerám na hodinky, je pár minút po poludní, o štvrtej nás prídu vystriedať, snáď sú nám nebesá naklonené a všetko prežijeme bez ujmy. Vyhrniem ľavý rukáv a nad hodinkami nahmatám ruženec, uchopím krížik a...ideme do toho!
Patrola na chodníku
Postupovali sme napravo od cesty smerom k lesnému porastu, v ktorom sme mali nájsť chodník vedúci až na hrebeň a hliadkovať na tejto ceste. Až teraz sme si uvedomovali, že zrejme pred nami nevedie žiadna súvislá línia našich pozícií, takže sa môže ľahko stať, že nás Nemci napadnú. Tento fakt nám akosi neprišiel zrejmý, keď nás kapitán vysadil, museli sme mať oči na stopkách, naša rota nebola trénovaná ani nasadzovaná ako prieskumná, aj keď ja som vždy chcel byť prieskumník. Za čias štátu som dostal povolávací rozkaz a ja som sa prihlásil k padákovým strelcom, absolvoval som výcvik, ale k zoskokom nedošlo, dezertoval som a teraz sa mi preháňali hlavou spomienky z výcviku, mal by som sa v teréne orientovať dobre, snáď tomu tak bude. Chodník sme našli rýchlo a postupovali sme po ňom smerom k hrebeňu, posúvali sme sa zhruba po 50tich metroch, kde sme vždy zaľahli a načúvali okoliu, nakoľko pri presune sme nedokázali postupovať úplne ticho, všade bolo napadané lístie, ktoré ukrývalo rôzne konáre a občasnému prasknutiu sa nedalo vyhnúť. Porast bol našťastie vysoký a viditeľnosť bola toho dňa výborná. Chodník sa zradne kľukatil ubočím až sa dostal do značne nižšej polohy ako svah na jeho pravej strane, kde z neho viedla odbočka smerom doľava, skontroloval som odbočku, ale zdala sa byť prázdna, no neveštila nič dobré. Akosi mi prischlo velenie roty, nakoľko som mal aspoň časť výcviku výsadkára a tak som sa rozhodol, že postup v zástupe pri takomto teréne nie je najlepší a poslal som zvyšok roty na pravé krídlo, kde mali vytvoriť rojnicu s 10metrovými rozostupmi. Tak sa i stalo, postupovali sme ďalej k hrebeňu. Cítil som sa tak dôležito, vojín a velí rote, nevedel som či sa mám smiať, či plakať. Prišli sme až na okraj lesa, ktorý nám kapitán avizoval, za ním sa ešte dvíhala lúka k sedlu. Ostali sme na okraji lesa pozorovať okolie, ale táto pozícia sa mi nepozdávala a rozhodli sme sa po okraji lesa presunúť až hore na sedlo, odkiaľ by sme mali lepší výhľad a možno zahliadneme aj naše jednotky, ktoré boli zakopané niekde na kopcoch napravo od nás.
Nemali sme, žiaľ, mapu, tak sme si nevedeli overiť našu polohu. Nakoniec sme z hrebeňa nevideli ani našich, ani Nemcov. Chvíľu sme tu ostali načúvať a sliediť ďalekohľadom po okolí, nič sme nevideli, nič sme nepočuli, pobrali sme sa teda rovnakou cestou späť k ceste. Dohodli sme sa, že zastavíme pri križovatke, ktorú tvorila cestička vedúca smerom, kde sme predpokladali rozmiestnenie nemeckých jednotiek. Na križovatke sme sa rozmiestnili a ostali sme tu zhruba pol hodinu. Lesom sa začali ozývať zvuky a neskôr aj výstrely, spozorneli sme, ale nezahliadli sme v žiadnom smere nijaký pohyb, až neskôr som si všimol popri asfaltovej ceste dvoch jazdcov z našej prieskumnej skupiny, zdanlivo boli v poriadku a smerovali k našim jednotkám.
Čakali sme, či ich nebudú nemci prenasledovať, na ceste alebo na našej strane lesa, nikto sa však neobjavil. Zostúpili sme takmer úplne dole do údolia a na kraji lesa sme si opäť zriadili malé pozorovacie stanovište a hneď ako sme vytiahli ďalekohľad sme spozorovali pohyb nepriateľa. Presúval sa riedkym porastom v údolí smerom na svahy napravo od nás, to sú presne tie lesy, z ktorých sme sa vrátili, ich siluety boli zreteľne viditeľné oproti svetlejšiemu pozadiu polí. Napočítali sme najmenej sedem vojakov. Mali nás prísť vystriedať za pol hodinu, čo mohla byť ale príliš dlhá doba na to, aby sme si túto informáciu nechali pre seba, nemali sme vysielačku, tak som sa rozhodol, že vyšlem spojku na pozorovacie stanovište, ktoré nám kapitán ukázal, tam isto majú telefón a budú vedieť odovzdať našu správu štábu. Za spojku som vybral Fera, ktorý bol môj druh pri protitankovej puške.
Cestou na pozorovacie stanovište
Spojka sa vydala na cestu a my sme ostali čakať na ďalšie rozkazy alebo vystriedanie. Slnko zapadalo a všetko naokolo začalo otemnievať. Nádherné farby jesene tmavli, z červenej a žltej sa postupne stávala čoraz tmavšia šedá. Moje telo tiež zošedlo, sadol som si a oprel sa o svah, výstroj ma celkom ťažila, ale v tejto polohe mi bolo fajn, nahmatal som si vo vrecku schokakolu, nemeckú čokoládu, ktorú som vymenil s Jurom od prieskumákov za kávu. Čokoláda bola výborná, sedel som, nikto po nás nestrielal, neboli to najhoršie chvíle. Ponúkol som čokoládu aj ostatným, tešila sa veľkému záujmu. Tento oddych bol blažený, pred odchodom som si zbalil do britskej veľkej poľnej celtu, náhradnú poľnú fľašu, bochník chleba, muníciu, lopatku, prehodil cez to všetko svoj hrubý vlnený plášť a navyše som dostal ešte ďalekohľad, ani spolu toho nie je tak hrozne veľa, ale vláčiť sa s tým po príkrych kopcoch celé hodiny je namáhavé, hlavne po včerajšom večeri. Naša spojka sa však stále nevracala a už to bola nejaká chvíľa, presunuli sme sa kúsok nižšie do doliny, aby sme videli na pozorovateľňu a ďalekohľadom sme sledovali, či sa už vracia alebo nie. Dlhšiu chvíľu sme nevideli žiadny náznak toho, že by tam niekto bol, až nakoniec na nás začali kývať, z čoho sme pochopili, že máme ísť hore. Dali sme sa teda opäť späť do lesa a hore svahom sme sa vliekli až k pozorovateľni. Postupovali sme lesom naľavo od pozorovateľne, svah bol naozaj strmý a nebolo nám známe, koľko našich na svahu je a kde sú rozmiestnení. Nemci, ktorých sme videli presúvať sa, mohli byť pokojne už tiež v tejto oblasti, tak sme šli ostražito. V tom som zbadal naľavo od nás postavu v tmavom plášti, vrhol som sa do krytu a ostatní spravili to isté. Prebehlo to rýchlo, takže som si nebol istý, či to bol nepriateľ, ať už tomu bolo tak, či onak, musel som vykuknúť a zistiť o koho ide. Opatrne som sa preplazil okolo stromu a pri koreni som opratrne vykukol, uvidel som viacero vojakov v hnedozelených plášťoch a baraniciach, boli to naši, zodvihol som nad hlavu zbraň a postupoval k nim, naša rota šla za mnou.
Na hrebeni
Na hrebeni sme mali vybudovanú líniu okopov a bola tu naša prvá rota. Došli sme hore a bolo nám zdelené, že naše striedanie bolo zrušené a na večer sa v tom priestore nebude hliadkovať. Boli zhruba štyri hodiny podvečer. Sformovali sme sa za časťou prvej roty do dvojstupu a vydali sme sa po ceste smerom k našim ubikáciem v doline. Neprešli sme ani dvesto metrov a spoza nás sa ozval výbuch a výstrely. Náš šík bol pomerne dlhý a veliteľ šiel na jeho čele, vpredu možno nebolo výstrely počuť, tak som ohlásil ostatných a veliteľa. Veliteľ zahlásil čelom vzad a poklusom sme sa vrátli až k pozorovateľni. Bežal som zrejme rýchlejšie ako sa od slova poklus očakávalo, lebo k pozorovateľni som prišiel s 50-metrovým náskokom pred ostatnými, sám som sa divil, ako ľahko sa mi beží a koľko energie sa vo mne zrazu našlo. Zaujali sme polkruhovú obranu smerom k nepriateľovi. V údolí, zhruba kilometer od nás sa nad lesom vznášal biely dym, ale nevideli sme žiadny pohyb. Veliteľ si zavolal spojara s poľným telefónom. Ja som zatiaľ sledoval dolinu a vydoloval som z púzdra ďalekohľad. Sledoval som pozorne les, lúky, stromoradia, polia, proste všetko okolo toho bieleho dymu. Nevidel som však ani jedinú siluetu vojaka alebo akejsi techniky, vôbec nič. Veliteľ nadviazal spojenie so štábom. Prekvapilo ma, že vytvorenie spojenia prebehlo rýchlo, ale samotné odovzdanie správy trvalo celkom dlho, zrejme na opačnej strane sedel nováčik, ktorý nevedel ako sa s poľným telefónom narába, veliteľ kričal do slúchadla: „pusti to tlačidlo keď dohovoríš, pusti ten gombík do boha!“. Podstatné však je, že správu odovzdal a dostali sme za úlohu zostúpiť k pozíciám druhej roty a počkať na ďalšie rozkazy. Prestrelka sa strhla v oblasti, kde sa pravdepodobne zdržiavala naša rota automatčíkov, ale to boli len drby, ktoré kolovali medzi nami, neviem či ich niekto započul pri veliteľovom telefonáte, lebo ja som počul len nadávky. Vtedy ma celkom pobavila predstava spojara na druhej strane drátu, ako na neho niekto hučí, aby pustil to posrané tlačidlo.
K druhej rote
Postupovali sme porastom k asfaltovej ceste, zostup trval len pol hodinu, ale bol náročný a stmievalo sa veľmi rýchlo. Tráva bola klzká, porast hustý a svah vskutku strmý, nikto sa nechcel do doliny zošmyknúť na prdeli. Nakoniec sme narazili na druhú rotu a pomocou hesla sme sa priblížili k nim. Mali sme krátky voraz, čas na cigaretu, prvú od obeda a aj tú musel človek skrývať v dlaniach. Dlho sme sa však neohriali, veliteľ rozkázal vztyk a už sme ďalej šlapali k ceste, tá už však bola len kúsok od nás. Keď sme dorazili k ceste, prišli po nej aj dve jedenapolky a Willys. Bolo asi päť hodín večer a už bola takmer úplná tma.
Dostali sme rozkaz zložiť si veci na nákladiaky a nechať si len zbraň a strelivo, podnikneme krátky protiútok na zastrašenie nepriateľa. Bolo nás tam zhruba 50, v tej tme som to možno odhadol zle a bolo nás viac, neviem. Každopádne sme poklusom začali smerovať k nepriateľovi, nepresúvali sme sa v žiadnej formácii, pripomínali sme skôr státo valiacich sa kráv. Za miernou zákrutou, kúsok od miesta kde sme začali hliadkovať, sme sa rozvinuli do akejsi rojnice a pomerne rýchlym krokom sme naďalej napredovali. Pri aleji stromov sme zastavili a velitelia si nás začali zrovnávať a rozmiestňovali nás do dokonalejšej rojnice. V tejto snahe ich však vyrušil nemecký guľomet na našom ľavom krídle, bola to stará známa Hitlerova píla Maschinengewehr 42. Zbadal som záblesky strelby ešte predtým ako bolo počuť výstrely, takže bolo jasné, že strieľajú viacmenej naslepo, lebo obsluha nás nemohla vidieť, bola už tma. Takže mali pozorovateľa, alebo si len všimli ten kravál, ktorý nás sprevádzal. Kričal som na ostatných odkiaľ na nás strieľajú a opätoval som paľbu. Podobne aj zvyšok jednotky zaľahol a pálil. So svojou mosinkou som veľa vody nenamútil, nech som sa snažil ako som len vedel. Mali sme veľmi nevýhodné pozície a preto nám velitelia veľmi rýchlo zavelili na ústup. Ustupovali sme a pritom strieľali po nepriateľovi.
Ústup sa niesol rovněž v znamení stáda zdivočelého stáda dobytka. Nasledovné chvíle som potom strávil hľadaním svojej protitankovej roty, pri prestrelke som sa stiahol za kryt na ľavom krídle a stratil som s nimi kontakt. Ustúpili sme až k našim ubikácám, kde sa mi podarilo nájsť svoju rotu, prirodzene sa mi dostalo aj pokarhania od veliteľa, že som sa vzdialil od jednotky. Nesúhlasil som s touto kritikou, nakoľko moja pozícia mi poskytovala krytie, narozdiel od tej, kde bola rota zaľahnutá...v tráve v strede rovného poľa, svoje oponovanie som si ale nechal pre seba, armáda nie je o diskusii, drž hubu a krok. Ako sme tak stáli pred ubikáciami, vyhrnul som si ľavý rukáv, aby som sa pozrel na ruženec a na hodinky, bolo za päť pol šiestej, už sme si nadrobili poldruha hodiny oproti pôvodnému plánu, mali nás totiž o štvrtej vystriedať. Ako som tak postával do mňa zrazu vrazili akýsi chlapíci a odstrčili ma z cesty, po ceste prišla Willyska vezúca ranených a vodič na nás kričal, aby sme v momente ohlásili zdravotníkov a pomohli mu s ranenými. Zbehol som po schodoch k poľnej nemocnici a zalarmoval osádku, Willys vzápätí dorazil a vtedy som si všimol, že na sedadle spolujazdca sedí alebo skôr leží Lukáš od nás z izby, bol celý bledý a oči mal sklenené. Šiel som ho vytiahnuť z auta, bol úplne nevládny a ohýbal sa ako gumený panák. Naložili sme ho na nosítka a zmizol v nemocničnom stane. Oprel som sa o džíp a zapálil si cigaretu, ten pohľad na Lukáša ma otriasol a v tom sme zo štábu dostali zadelenie pre ďalšiu činnosť.
Protitanková rota mala strážnu službu od šiestej, čiže za pol hodinu. Úžasné, boli sme uťahaní a nejedli sme od raňajok viacmenej nič a teraz marš zas do jamy a stráž blbec! Našťastie sme v poľnej kuchyni dostali výbornú kapustnicu a teplý čaj. Mimochodom kapustnicu som od detstva neznášal, ale ako mama vždy vravievala: „vojna by ťa naučila“...ako inak, mala pravdu. Najedli sme sa a presunuli na kraj dediny, kde boli zriadené strážne stanoviská. Dedinu osvetľovalo zopár lámp, no okrem nich nebolo nikde ani svetielka. S Ferom z protitankovej roty sme dostali ľavé krídlo príjazdovej cesty, hneď za potokom. Potok mal nízku hrádzu, veľa ktorej rástli kríky a tvorili výbornú strážnu pozorovateľňu, tú som si vybral ja. Šlo v podstate o nízke kríky a trávu tvoriace veľký tieň, v ktorom bola tma ako vo vreci, človeka tu možno zbadať len ak k nemu prídete tak blízko, že na neho dosiahnete rukou. Fero si zobral roh plota smerujúceho k lesu. Nevideli sme na seba kvôli tme, ale vzdialenosť medzi nami mohla byť zhruba 30 metrov. Bolo šesť hodín večer, tma bola už úplná, na hodinky som nevidel, ale kostolný zvon odbil šesť. Takže bez debát, zvony bijú vojna nevojna, na cirkev nevyzreli ani náckovia. Spočiatku sa mi sedelo blažene, aspoň som nemusel pochodovať a neťahal som na chrbte výstroj ani protitankovú pušku, bolo to príjemné. Postupom času sa však stráž stávala čoraz horšou. Nadával som si, že som si nevzal rukavice, po ústupe a kapustnici mi bolo horúco a vravel som si, že tie dve hodiny sú len chvíľka a nemôže sa tak rýchlo ochladiť. Ako som sa len zmýlil, teraz sa ochladzovalo z minúty na minútu a keď človek nehybne sedí v mokrej tráve, nie je mu všetko jedno. Postupne som si narazil ušanku až po okraj, vyhrnul som si golier na vlnenom plášti, pušku som si prehodil cez hrudník a vopchal som si ruky do vreciek. Zhrnul som si ušanku aj na uši, ale to som rýchlo napravil, bola totiž tma a sluch bola najlepšie fungujúci zmysel v tej dobe, takže prekrývať ho niečím bola korunovaná blbosť. Dlho sa nič nedialo až nakoniec, sa z lesa ozvali rôzne zvuky a štekot. Bola to divá zver, lenže divá zver na seba zbytočne neupozorňuje, ledaže by ju niekto vyrušil v jej teritóriu. Tak sme s Ferom čakali, ale neudialo sa nakoniec nič. Minúty sa vliekli a zima bola čoraz väčšia, nohy mi začali tŕpnuť a strácal som v nich cit. Zrazu som začul kroky z dediny, niekto smeroval rovno k strážnym stanoviskám. Dal som Ferovi signál rukou, že to idem overiť, ani neviem či na mňa mohol vidieť, bola to však výborná šanca ako sa rozhýbať. Veliteľ nám doniesol teplý čaj, teda teplý mohol byť keď ho naberal v poľnej kuchyni, teraz už bol prinajlepšom vlažný. Zároveň mi zdelili, že za pol hodinu nás prídu vystriedať. To bolo presne podľa rozpisu, o ôsmej nás mali striedať. Odpil som si z čaju a zvyšok som rýchlo vzal Ferovi, podľa možnosti ešte predtým ako úplne vychladne. Fero na tom nebol o nič lepšie ako ja, chvel sa pri strome a vravel, že je mu riadna kosa, ale tú pol hodinu už akosi vydržíme. Padajúca rosa nás zmáčala a nad krajom sa spúšťala hustá hmla. Chlad sa mi vrezával do tela a dych sa mi zrážal na fúzoch. Fúzy sú výborná zásobáreň vody a všeličoho možného, v tej zime som si spomenul na historku, ktorú mi o fúzoch rozprával Stalin, Stalin bol zborista, ktorý sa na toho známejšieho Stalina náramne ponášal, tak preto tá prezývka. Čo sa však historký týka, debatili sme raz pri cigarete o fúzoch a on nám rozprával, ako sa ako bažant vrátil z opušťáku a hneď ho na buzerplaci začali drezúrovať mazáci a ako tak stál v pozore, z fúzov stále cítil svoju frajerku, aj keď jeden by si to možno zmýlil s rybacinou, Stalin však vedel koľká bije. Tak či onak, každý by mal nosiť fúzy, lebo je to život plný hrúzy, keď človek nemá fúzy, tak nejak som to počul. O ôsmej sa miesto striedania dostavilo niečo úplne iné – strelba. Z opačného konca potoka sa ozvali výstrely. Okamžite sme s Ferom vyrazili k lávke. Prebehol som plechovou lávkou dupotom ako kanec, obzrel som sa a videl som ako Fero zaryl držkou do zeme, sprvoti som sa zľakol, že to dostal, už už som sa šiel rozbehnúť, že ho idem ratovať, keď sa zodvihol a bežal za mnou. Cestou riadne nadával. Nadviazali sme kontakt s ostrahou na tejto strane potoka, za chvíľu prišli ďalší vojaci aj s našim veliteľom a posunuli sme sa až na kraj obce, kde sme zaľahli a čakali. Po chvíľke prišiel za nami veliteľ a zdelil nám, že ideme prenasledovať nepriateľa, aby sme zistili čo má za lubom.
Reku spravíme si krátky prieskum k nepriateľským líniám. Upozornil som ho, že ja s Ferom sme nechali ľavé krídlo nekryté, upokojil ma, že hneď ako sme odišli tam prišli na striedanie noví ľudia a stráž je zabezpečená...
