Prečo to tak teda je a v čom je problém, že mladých nezaujímajú dejiny ľudstva a ešte menej dejiny Slovákov? Korene tohto problému musíme hľadať ešte v bývalom socialistickom československom štáte, v jeho školskom systéme. Za komunizmu sa nekládol prílišný dôraz na dejepis, učebné osnovy dejepisu v Československu začínali až niekde vo včasnom stredoveku a ani ste sa len nenazdali a už ste sa učili o veľkej Októbrovej (Novembrovej) revolúcii v Rusku. Ďalej to už boli len dejiny Leninizmu a Stalinizmu. Pravek a doba rímska sa zhrnula v učebných osnovách len na minimum vyučovacích hodín. Neraz som počul od starých rodičov a iných rodinných príslušníkov, ako dávne dejiny ľudstva ich učivo takmer vôbec neobsahovalo.
Po Nežnej revolúcii, ktorej výročie si za pár dní opäť pripomenieme, nastali v účebných osnovách dejepisu v Československu a neskôr v novovzniknutej Slovenskej republike nemalé zmeny, avšak model vúčby zostal rovnaký, pretože neustále pretrvávala socialistická výučba nových učiteľov, starí učitelia sa nedokázali prispôsobiť novému učivu a tak táto doba vyprodukovala opäť ľudí, ktorých vzťah k dejepisu zostával aj naďalej chladný, pokiaľ ich samých nemotivovalo k štúdiu minulosti niečo osobné, prípadne vrodené.
Zhruba v rokoch, kedy som nastúpil na druhý stupeň základnej školy, začala sa situácia vo výučbe dejepisu meniť. Prišli noví, mladí učitelia, ktorí začali učivo prispôsobovať potrebám vtedajšej doby. Nebolo tomu tak všade. Na iných školách isto aj naďalej pretrvávali učitelia, ktorí sa odmietli prispôsobiť, a tak vyučovali podľa starého socialistického modelu.
Niekedy po dvetisícom roku začalo Slovenské pedagogické nakladateľstvo vydávať nové učebnice, učivo sa prispôsobovalo moderným potrebám výučby, avšak tu nastal druhý problém, ktorý spôsobil neriešiteľnosť toho predošlého, pretrvávajúceho. Učebnice obsahovali učivo, ktoré sa sami učitelia často museli doučiť a nevedeli, ako vyučovať deti a mladých študentov na strednej škole tak, aby ich učivo zaujalo a vybudovali si k nemu aspoň ako taký kladný vzťah.
Dnes žijeme v dobe, kedy sa bežne stretávame s odmietaním dejepisu a histórie mladými ľuďmi. Deti, ktoré v dnešnej dobe vyrastajú tiež nemajú príliš kladný vzťah k histórii a minulosti, avšak sám pozorujem poslednou dobou zlepšenie v tomto probléme. Nástup ďalšej generácie mladých učiteľov spôsobil, že sa deťom viacej venujú. V rámci dejepisu podnikajú rôzne exkurzie po kultúrnych pamiatkach, navštevujú múzeá a galérie, divadlá a tak v deťoch pestujú vzťah k dejinám aj kultúre. Tu však treba upozorniť na výrazný nedostatok zo strany štátu. Štát síce podporuje takýto spôsob výučby, vzdelávanie detí prostredníctvom projektov a rozvíjanie ich kultúrneho cítenia, avšak veľmi zložitým spôsobom. Sám zo svojich skúseností viem, koľko roboty a koľko času vynaložím pri príprave projektu, aby vyhovoval podmienkam, ktoré si určujú rozličné inštitúcie a organizácie. Štát, presnejšie Ministerstvo školstva a Ministerstvo kultúry by mali školám poskytnúť dotácie priamo do rozpočtu škôl a nie vyčleniť ich na projekty, na školy nemajú čas, pretože neraz treba navštíviť priamo ministerstvá, na čo nemajú školy a ich zamestnanci z mimobratislavských regiónov čas. Potom dochádza k tomu, že školy nemajú rozpočet na hospodárenie s financiami aj v tejto oblasti, nemajú čas na vypracovávanie projektov a tak všetko moderné vzdelanie detí ide z peňaženiek ich rodičov. V tomto prípade sa opäť ukazuje, ako štát zaťažuje radových občanov už len v oblasti základného vzdelania detí, budúcich generácií, ktoré budú možno raz spravovať našu republiku, tým, že ich núti investovať do svojich detí za modernú výučbu. Tí čo si tento štandard nemôžu dovoliť ochudobňujú deti o mnohé poznatky, o rozšírenie vzdelania budúcej generácie. No ako som poznamenal vyššie, v prvom rade ich o to ochudobňuje štát neefektívnym systémom, ktorý pramení už na Ministerstve školstva.
Ako vedúci občianskeho združenia, ktoré je ochotné vzdelávať deti v oblasti dejepisu a histórie, ako archeológ, ktorý je ochotný prísť na niektorú zo škôl s prezentáciou a výkladom do archeológii verím, že keď sa stretnem s deťmi a uvidia priamo na pôde školy o čom je archeológia, o čom je história a ako vyzerá, keď ožije, to zanechá to na deťoch a prípadne študentoch stredných škôl výraznú kladnú stopu v poznaní našej minulosti a vôli spoznávať našu minulosť. Verejná prezentácia rímskeho vojenského výcviku v kostýmoch, ktorú sme predvádzali s našim združením počas letných mesiacov roku 2012 a exkurzia detí zo základnej školy vo Vištuku v Archeologickom múzeu v Bratislave vo mne vyvolala pocit, že to, čo som ochotný robiť a čo by sa malo stať samozrejmosťou pri výučbe detí minimálne na základných školách prinesie ovocie a kladný vzťah detí k poznávaniu našich národných, ale aj svetových dejín. Deti, ktoré si naše združenie všimli v jednom z bratislavsých parkoch neskrývali nadšenie z našich historických odevov, zbraní a aktivít, pýtali sa a zaujímali sa bez toho, že by ich k tomu neikto vyzval. Rovnako aj deti zo základnej školy vo Vištuku pozorne počúvali môj výklad pri vitrínach expozície v múzeu, keď som im rozprával o niektorej historickej dobe a následne som zisťoval, čo si všetko z výkladu zapamätali. Viac ako polovica detí si zapamätala polovicu môjho výkladu.
Preto by sa mal štát a jeho ministerstvá zamyslieť nad nedostatkami a začať ich riešiť. Školy by mali disponovať rozpočtom, aby si mohli dovoliť hocikedy pozvať na svoju pôdu odborníkov, znalcov histórie, archeológie a kultúry, ktorí by navštívili deti a poučili ich v jednoduchosti o tých základných informáciách a o ich súvislostiach s dnešnou dobou, o tom, ako vlastne taká archeológia vyzerá a čo je na nej také zaujímavé. Školy by tak mali možnosť tiež nadviazať úzku spoluprácu s vedeckými inštitúdiami a tak prípadne zobrať detí aj na nejaké to vedecké pracovisko, prípadne archeológický výskum. Verím, že tým by sa frázy ako "Mňa zaujíma iba to čo je a bude, nie to čo bolo." a "Prepáč, mňa dejepis nikdy nebavil." vytratili z úst mladých budúcich generácií ľudí.
