Stojíme pri budove Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Dvesto metrov pod nami prechádzajú električky mestskej hromadnej dopravy, napravo zakrýva výhľad budova vysokoškolského internátu Družba, naľavo zase železobetónová konštrukcia mosta Lafranconi a v pozadí okraj druhého vysokoškolského internátu. Míňajú nás desiatky študentov, či už ponáhľajúcich sa na prednášku, domov, alebo na internátnu izbu. Hukot aut, občasné trúbenie na nespratných šoférov, buchot električiek prechádzajúcich cez spoje koľají a v pozadí zanikajúci spev vtákov. Započúvajme sa však poriadne. Spev vtákov silnie a všetok hluk mizne niekde v diaľke. Pozrime sa lepšie vôkol seba. Stojíte na piesočno-štrkovom brehu. Pod nami preteká akási rieka. Áno, je to Dunaj.
Dunaj, aký nepoznávame. Široký až po okraje dediniek v Rakúsku. Tie však akosi nevidno. Rieku lemujú vodnaté ramená. Rozvodnenie rieky spôsobili topiace sa ľadovce v Alpách a v severných častiach strednej Európy. Krajinou sa rozlieha len zurčanie rieky a spev vtákov. Za nami je nízky lesnatý porast, ktorý sa čím ďalej tým viac zhusťuje. Z pravej strany zašuchoce čosi v krovinách. Spoza nízkeho hlúčiku liesok vybehne lumík pestrý, aby sa napil z rieky. Je to hlodavec, ktorý obýva dnes už iba severské krajiny. Keď kráčate ďalej, ozýva sa v diaľke vám známy zvuk. Slon? Naozaj, je to lesný slon pochutnávajúci si na lístí jelše, alebo nejakého podobného stromu. Jeho hučanie prezrádza, že ho niečo znepokojilo. Šuchot vo vysokej tráve na chvíľu znepokojí aj nás. Naše predtuchy sú správne. Šabľozubé tigre si vyhliadli osamotenú korisť a pomaly sa k nej prikrádajú. Nebojte sa, nevidia nás. Stačí ich obísť a pobrať sa divočinou ďalej.
Zamýšľate sa, kde to sme? Vo vyšších polohách, na bývalých riečnych terasách zo starších období pribúda viacej zelene a pred nami sa objavuje lesík z bukov a dubov. Teraz sa otočíme. Po ľavej strane vidíme mohutnú rozvodnenú rieku, ktorá po pravej i ľavej strane vytvára akýsi záliv, vrchy po oboch stranách sú husto porastené zmiešaným, listnato-ihličnatým lesom. Na zemi je stopa. Nepatrí však zvieraťu. Komu teda? Poberáme sa po stopách, ďalej na západ. Pričupneme si poza krík a tíško sledujete tvora, ktorý dôkladne odrezáva kúsky mäsa a končatiny z uloveného kopytníka. Jeho obeťou a zároveň pokrmom sa stal daniel. Pästným klinom udiera do kĺbov na končatinách zhynutého tvora, aby si stehná mohol vziať so sebou. Iné časti zase reže kamenným sekáčom. Niečo tohto tvora vyrušilo, postavil sa a obzerá sa. Je vysoký približne ako my. Čelo má nízke, výrazné oblúky lemujú jeho tvár nad očami. Má masívnu čeľusť s ustupujúcou bradou. Je to praveký človek, lovec a prvý ľudský tvor, ktorý sa objavil na našom území. Homo erectus.
V okolí niečo opäť zašuchotalo. Praveký človek sa zohol k svojmu úlovku, vzal so sebou veľký kus stehna z daniela, zodvihol svoj oštep a pobral sa preč. V tom k zdochline daniela z krovín pribehlo päť hladných vlkov, ktorí pravekého človeka prinútili prenechať im svoj úlovok. Na zemi zostal ležať pästný klin a sekáč, ktoré neskôr zavial vietor pod piesčitú a sprašovú zem, aby ich v 20. storočí mohol objaviť amatérsky archeológ. Ten upozorní na tieto nálezy odborníkov z múzea v Bratislave. Už tušíte, kde sa nachádzame? Hukot automobilov silnie. Karloveskou dolinou a Líščim údolím sa opäť rozlieha hluk modernej doby. Boli sme svedkami malého zlomku minulosti, medziľadového obdobia štvrtohôr, niekedy medzi rokmi 600 000 až 550 000 nad dnešnou Karlovou Vsou.
