Dostal meno Ishtar, lebo sa musel volat na I a ja som nevedela vymysliet nic ine nez - ako vasniva milovnicka filmoveho umenia - nazov stareho a neuspesneho filmu, v ktorom Dustin Hoffman a Warren Beatty hrali mozno najhorsie role svojho zivota.
Manzel rozhodol, ze Ishtar bude spat v garazi a vyrobil mu komplikovane, exkluzivne "lezovisko", kam mohol volne vchadzat a vychadzat. Cez den bol v dome a vecer, ked sme sa aj my poberali spat, odchadzal do svojho apartmanu. Nikdy tam nebol celu noc. Ked manzel zaspal, schadzala som dolu do kuchyne, otvarala zadne dvere a on tam uz vzdy cakal, sediac na rohozke, vztyceny, rovny. Brala som ho dnu na dlhe, maznave rozhovory a az pozde v noci ho vracala do jeho pribytku.
Od najutlejsieho veku bol tazky fesak. A vyvijal sa presne podla mojho presvedcenia, ze s velkym fesakom prichadzaju velke kalamity. Ze rozzul mnozstvo papuc a nejake tie topanky, to som mu odpustila hned. Trocha dlhsie som mu odpustala smrt novej kabelky. Ze roztrhal milovane stare vydanie 3x Philip Marlowe, posunulo nasu relaciu na pokraj krizy. Ze sa z cisteho darebactva, uprene ma pritom pozorujuc, vycikal na gauc, na ktorom v tej chvili sedel manzel a cital noviny, ma zlozilo do takeho zachvatu smiechu, ze ked som sa spamatala, uz bolo pozde na akykolvek trest.
Ked sme boli na prechadzke v lese alebo v parku, nadsene sa hnal za kazdou loptou, aktivne sa vpajal do vsetkych detskych hier, skakal na ludi, ktorych povazoval za priatelskych a velmi zaujimavych, kradol vsetko, co bolo jedle, pricom isiel tak daleko, ze vychmataval chlieb z detskych rucok a tabulky cokolady z tasiek mamiciek, ktore sedeli na lavicke. Behal rychlo ako blesk a castokrat som marne volala a piskala, ked odtrielil za mackou, zajacom alebo cimkolvek inym. Ostavalo mi len sediet na pniku a cakat, kedy sa zasa prizenie. Vzdy sa vratil, pocula som ho, ako sa dychciac prediera krikmi a hustim, aby sa nahle vynoril predo mnou s vyplazenym jazykom a velkym stastnym psim usmevom.
Pohadalo sa so mnou kvoli nemu mnoho ludi: dama, ktorej sa zablatenymi labkami oprel o zlty kostym, rodicia, ktorych detom rozzul loptu, mlada rodina, ktorej odtiahol piknikovy obrus so vsetkym, co bolo na nom, pan, ktoremu ukradol velku oblozenu zemlu. Stale som mala po vreckach par bankoviek, ktorymi som prispievala na cistiaren, potraviny a nove lopty. Ziskali sme aj vela priatelov: pana, ktoremu pri divej hre vytrhol kus zo svetra a toho ta sila a vasen tak nadchla, ze sa priatelime dodnes, ludi, ktori obdivovali jeho krasu, deti, ktore sa za nami tahali a s ktorymi sa do umoru hral.
Niektore jeho kusky vosli do rodinnych dejin: ako zacal zut tubu silneho lepidla, ktore mu okamzite prilepilo jazyk na podnebie a ako dlho mi to trvalo, kym som mu to vycistila. Ako ukradol priamo z panvice horuci biftek. Ako skocil v lese na sympatickeho pana, ktory tam maloval zatisia a rozhadzal mu stetce, farby a zhodil maliarsky stojan s rozrobenym dielom. Pan povedal slova, o ktorych som dovtedy netusila, ze sa v holandskom jazyku nachadzaju. Ako za jedneho velmi studeneho rana usluzne odniesol panovi, ktory plaval v mori, do mora vsetky jeho saty a uterak, predtym pekne poskladane na brehu. Aj ten pan, ked na brehu zmykal nohavice, oznacil Ishtara a hlavne jeho paniu, vyrazmi, ktore sa nedaju publikovat.
Isla som s nim na vystavu, lebo kazdy hovoril, ze s takym fesakom proste musim. V ringu ho predviedol jeden znamy a ja som sa skryvala za velkou palmou, lebo ked zo mna zbadal co len ucho, zastavil sa a brechal hlbokym hlasom. Vyhral vsade, kde sa zjavil. V priebehu niekolkych mesiacov bol ovenceny medailami a titulmi. Prestala som s vystavami pomerne rychlo, nepacila sa mi sfera, ktora tam vladla, prekvapujuco plna neprajnosti a zavisti.
A potom ochorel moj manzel Jan a Ishtar presiel spolu so mnou tu cestu od diagnozy ku smrti. Ostali sme sami. Pracovala som cele dni a Ishtara vodila na prechadzku profesionalna sluzba . Vecer som ho nachadzala vo velkom ciernom kresle, sedel rovno a vysoko. Nikdy sa so mnou velmi nemaznal, nechal sa hladkat a objimat, tak ako sa nechaval od ludi obdivovat, prijimal to. Iba vo velmi vzacnych okamihoch najvacsej priazne ma niekolkokrat za sebou drobne, rychlo a jemne kusal do nosa.
Presli roky a boli sme stale spolu. Jedneho vecera sme sedeli na gauci, ked nahle a prudko, bez akehokolvek prechodu, zvracal. Potom sa uz nechcel vratit na gauc, lezal na zemi a dival sa na mna. Rano sme isli ku zverolekarovi. Ishtar mal nador na peceni a nedalo sa mu pomoct. Ked mu lekar pichol injekciu, tiahlo, bolestne a akosi nesuhlasne zavyl. A potom uz len lezal a ja som sa divala, ako sa mu zatvaraju oci.
Pochovala som ho na krasnom prirodnom cintorine pre zvieratka, nedaleko od miesta, kde lezi moj manzel. Zasadila som bielu ruzu. Dala som oznamenie do novin, ze umrel pes-gentleman. Susedia ma neoficialne vyhlasili za blaznivu. Sef ma poziadal, aby som sa sustredila na pracu, lebo ved "to bol iba pes". Povedala som mu, aby isiel niekam hodne daleko a ostal tam. Holandski sefovia nemaju radi, ked im zamestnanci hovoria, aby isli niekam. Isla som ja a ked som odovzdala sluzobne auto, notebook a dokumenty, vratila som sa do prazdneho domu. Zistila som, ze mam este dvoch kamaratov, jeden sa volal Jack a druhy Daniels, alebo to boli Remy a Martin? Zapijala som nimi Prozac a pytala sa sama seba, kolko strat musi clovek prezit, kym vnutri cely osedivie a zmeni sa na popol. Prechadzala som sa na miestach, kde sme boli spolu a striehla som, ci nepocujem za sebou nadsene dychcanie. Niekedy sa mi zdalo, ze ano a rychlo som sa obracala. Nikdy tam nebol.
Presli dva roky, kym prisiel ten novy. Nesedi rovno a vysoko a nediva sa mi do oci naliehavym pohladom. Je uplne iny, ale aj trocha rovnaky. Je o tom, ze Jack, Daniels a Prozac su prima kamarati, ale nie nadlho. O tom, co sa vola talent pre nove zaciatky.
