Z casu na cas mu amnezia povolila a on prisiel navstivit rodinu so vsetkym leskom, ktorym disponoval - a nebolo ho malo -, prispel nejakou malickostou na rodinny rozpocet a zase zmizol v dialkach. Nazvime akousi kozmickou spravodlivostou voci jeho utrapenej a urobenej manzelke, ze mu nebolo dozicene tesit sa zo svojho zivota dlho: na zaciatku styridsiatky ho sklatila tuberkuloza a babicka dostala statut vdovy, cim sa pre nu zmenilo len jedno, ze totiz zmizli aj tie zriedkave prispevky na domacnost. Ale vsetko preslo, deti vyrastli a rozprchli sa na vsetky strany a babicka ostala zit a byvat so svojou najmladsou dcerou, mojou mamou, a jej manzelom.
Byvali sme v prenajatom byte v starom, velkom rohovom dome v Poprade, na ulici, ktora este existuje a dokonca - vdaka tomu, ze ma meno po velkom slovenskom basnikovi a nie po politikoch, prevratoch a revoluciach - sa stale rovnako vola. Byt to bol pomerne rozlahly, tri velke izby, vsetky obratene na rusnu ulicu. Pisal sa zaciatok sestdesiatych rokov, budovanie socializmu planulo vysokym a jasnym plamenom a moj otec planul spolu s dobou. Presvedceny, horlivy a nadseny komunista a ateista. Sice nebol ateista od narodenia, pochadzal z dobrej katolickej rodiny a ako chlapec mal za sebou zasluzilu karieru dedinskeho ministranta, ale preslahnuty vojnou, lagrom a novymi idealmi dal viere definitivne zbohom.
O viere sa u nas doma diskutovalo vela a hlavnym predmetom diskusii nebola ani tak viera samotna, ako skor ja a moja vychova. Som jedine dieta a velmi skoro som sa ocitla v strede protikladnych vplyvov: z jednej strany otec, hrmiaci nad mojou hlavou teorie marxizmu-leninizmu podporene poslednymi ustanoveniami x-teho zjazdu UV KSC (pre mladez medzi citajucimi: ustredny vybor komunistickej strany Ceskoslovenska), z druhej strany babicka, bojovne mavajuc bibliou a modlitebnou knizkou, ochotna urobit cokolvek pre zachranu mojej duse a vo vecnom strede moja mama, ktora sa, s pevnostou hodne chatravej pavuciny, priklanala raz k jednemu, potom zas k druhemu. Ziaden div, ze zo mna vyrastol silny a rozhodny clovek, ktory presne vie, kde je jeho miesto v zivote:-)
Raz vyhravala ideologicky boj babicka, to bolo vtedy, ked ma dali pokrstit (otec bol tak euforicky, ze je otec, ze na chvilku nedaval pozor), potom zase vyhraval otec, to bolo vtedy, ked som nesmela na prve prijimanie. A medzitym, vzdy, ked otec nebol doma, tak ma babicka napriek zakazom odtiahla do kostola. Branila som sa ani nie tak kvoli kostolu, ako kvoli strachu, ze zase raz bude doma zvada. V kostole sa mi pacilo, boli tam kvety a kadidlo krasne vonalo a latinske vety mi pripadali vazne, ukludnujuce a ciste.
Doma sa modlit nesmelo, s vynimkou babicky, ktora sa modlila vela a na akykolvek zakaz z otcovej strany srdecne kaslala. Mala krasnu staru modlitebnu knizku, plnu svatych obrazkov a co bolo najhlavnejsie, mala velky obraz Jezisovho srdca. Ten obraz pokladali moje detske oci za nesmierne krasny: Jezis sa z neho dival rovnym, upretym pohladom hnedych oci, jeho ruky boli pozyvajuc roztvorene v sirokom geste a v strede jeho do bledomodrej farby odetej hrude planulo velke, ohnive srdce. A napriek plamenu bolo akosi jasne, ze sa jedna o srdce laskave a odpustajuce a ze modra hrud je miestom, na ktore sa zmateny putnik moze prichylit a najst mier a pokoj. Babicka sa kazdy vecer pred obrazom dlho a vrucne modlila.
Obraz visel na stene spalne, v ktorej som spavala spolu s babickou, v izbe, ktorej okna viedli na ulicu. Zavesy sme mali, ale nikdy sa nezatahovali a do vysvietenej izby bolo z ulice vynikajuco vidiet, za predpokladu, ze si clovek dal tu namahu stat na chodniku oproti na spickach a s vykrutenym krkom. A ze si zrejme niekto tu namahu dal, vysvitlo, ked sa otec musel dostavit na okresny vybor a tam kolegom komunistom vysvetlit, ako to vlastne je s jeho ateizmom, ked ma doma prominentne vyvesene svate obrazy. Otec povedal, co bolo pravdou: ze v jeho byte byva aj jeho stara svokra, veriaca, ze nie je na nom, aby starej zene zakazoval jej vieru a ze nech sa ten horlivy, kto ho udal, sam pride presvedcit. Nic nepomahalo a otec musel vlasti a strane slubit, ze inkriminovany obraz bude odstraneny. A tak aj urobil. Vratil sa domov, obraz zo steny odvesil a babicke dal jasne najavo, ze s vierou v komunizme nie su ziadne zarty.
Babicka rozmyslala a plakala niekolko dni. Ale nebola typ, co sa len tak lahko vzdava a tak prisla na skvely napad. V rohu izby stala velka skrina. Babicka ju otvorila a priklincovala obraz na vnutornu stranu skrinovych dveri. A potom kazdy vecer, zavesy zatiahnute a izba zatemnena, ze si z toho za bombardovania mohli brat priklad, otvarala babicka skrinu a modlila sa ku svojmu obrazu.
Nikdy na to nezabudnem, na tu izbu plnu sera, staru skrinu s dvermi dokoran, malu sedivu zenu na kolenach, vzduch plny ticho sepotanych slov o viere a nadeji. A nad tym vsetkym planuce srdce. Nas sukromny Jezis v skrini.
