V sedemdesiatych rokoch som sa rozhodla vydat sa do Holandska. Je pravdou, ze by som sa bola vydala aj do puste Gobi, pripadne za nacelnika ktorehokolvek indianskeho kmena, len aby som sa dostala zo socialistickeho Ceskoslovenska, v ktorom sa mi nedalo dychat. Nemusela som vsak priniest na oltar osobnej slobody az take drasticke obete, vzal si ma prijemny a vzdelany Holandan a odviedol ma do Mekky slobodneho myslenia a prejavu, do rozviateho, kulturneho a mierne nafetovaneho Amsterdamu. Dnes by to bolo vsetko asi jednoduche a rychle, par papierov, par podpisov, nejaka ta peciatka a balis si kufry. V roku 1974 moje rozhodnutie odstartovalo peklo, ktoremu sa hned tak nic nevyrovna. Peklo zvane socialisticka byrokracia, ktora sa v spojeni s mocou a niekolkymi nelichotivymi ludskymi vlastnostami postarala o jednu z mojich najstrasnejsich spomienok.
Mama zvladla najvacsiu cast vsetkeho papierovania a vybavovania. Otec, nesuhlasiac so zenichom, celou situaciou, mojim rozhodnutim a maminou pomocou, ktoru opisal ako "vyzera to, ze sa nevies dockat, kedy stratis jedine decko, ktore si kedy mala", sedel na gauci, pozeral do prazdna, trucoval a pil. Mama lietala po vsetkych uradoch, vlaciac ma so sebou, klopala na desiatky dvier, vnucovala sa, prosila, lichotila a podplacala. Majitela vymenili nespocetne balicky kav, flase whisky a konaku, bonboniery a nevyhnutelne obalky s tuzexovymi bankovkami, vyssie sarze brali len tu fialovu farbu. Ked sa do hry aktivne zapojil moj nastavajuci manzel, obsah obalok sa naplnil holandskymi guldenami, aby si sudruzky a sudruhovia mohli na dovolenkach trocha prilepsit. Vyvijalo sa to jedna radost, dopracovali sme sa ku svadbe a na obzore sa zacali vynarat obrysy vytuzeneho vystahovaleckeho pasu. Presla som rozlicnymi pohovormi, v ktorych mi bolo vysvetlene, co vsetko nenavratne stratim. Ako ku mne osobne bude kapitalizmus kruty. Ako mi budu chybat rodicia, rec, zazemie, ako nebudem chapat a nebudem pochopena. Ako moj ovela starsi manzel zomrie a ostanem sama. Ako si to este stale mozem rozmysliet. Kolki odisli a vratili sa porazeni, placuc, prosiac, aby sa mohli zase nazyvat detmi socialistickeho Ceskoslovenska. Krutili nado mnou hlavami, vzdychali a crtali obrazy hroznej buducnosti. Odmietala som zdvorilo, ale dorazne. Nemohli inak, opeciatkovali, podpisali. A ja som sa zase o krocik posunula ku vychodu.
A potom uz bolo treba iba poslednu navstevu, poslednu peciatku, posledny podpis. Kdesi uz lezal hotovy moj novucicky vystahovalecky pas. Ale pre tu poslednu peciatku, ten konecny pohovor som musela do Kosic. Vhupkala som ku sudruhovi nacelnikovi X celkom spokojne, s pocitom, ze sa toho tak vela stat nemoze. Ved uz som bola na uplnom konci tej dlhej cesty, skoro vsetko bolo vybavene. Naplnena nebezpecnym optimizmom som sa na sudruha nacelnika pekne usmiala. Sedel za velkym a tazkym pisacim stolom, na ktorom okrem busty Lenina nebolo ani papierika. Na stene za jeho hlavou strpnuto viali skrizene bratske zastavy, nasa a sovietska. Nevhodne ma napadlo, ze sa vlastne od seba odklanaju, tym skrizenim, niekto by sa nad tym mal zamysliet. A vtedy som si ho lepsie vsimla. Pozeral na mna meravo, uplne bez vyrazu, ani nezmurkol. Neprehovoril ani slovo. Vobec sa nehybal, iba sedel, ruky s uhladne zastrihnutymi nechtami pokojne polozene na doske stola. Jeho uniforma bola cista a vyzehlena, golier kosele dopnuty. Jeho oci boli udesna vyblednuta sed, bez vyrazu, bez citu, oci muza, ktory by sa bez zmurknutia vedel divat na hocico.
Civeli sme na seba cez ten stol par nekonecnych minut a ked prehovoril, bol jeho hlas tichy, zachripnuty a priskrteny, akoby jeho slova prekonali velku dialku a prekazky, kym sa dostali ku mojmu uchu. Neobycajne drsnymi vyrazmi nacrtol, co ma caka na Zapade. Neobycajne sprosto sa tym tichym, ukaznenym hlasom vyjadril o mojom manzelovi, o vekovom rozdieli medzi nami a coho vsetkeho sa mi nebude dostavat dostatocne, pripadne vobec. Kazde slovo bolo ako facka a nahle som vedela, ze on to nehra, ze on naozaj nenavidi. Ked skoncil svoj prihovor, siahol do zasuvky a ja som tuzobne sledovala jeho ruku, dufajuc, ze vytiahne pas a ja budem moct odist. Zachytil moj pohlad, vytiahol ruku zo zasuvky a povedal, ze sa musim vratit zajtra. Este jeden den na rozmyslenie, povedal, kym urobim najvacsiu chybu svojho zivota. Ked som odchadzala, otvoril mi dvere, polozil mi ruku na chrbat a skoro ma vystrcil na chodbu.
V noci okolo jednej zazvonil doma telefon. Rozospalo som zdvihla a muzsky hlas, skoro na nepoznanie zmeneny od alkoholu a vasne, mi dopodrobna vysvetlil, co so mnou chce a bude robit. Celkom roztrasena som polozila. Vzapati zase zvonil. Tentokrat mi to opisal uplne do detailu a povedal, ze si ten pas budem musiet zasluzit. Polozila som s vedomim, ze som sa ocitla v situacii, z ktorej niet vychodiska. Zobudila som mamu a otca, manzel bol uz spat v Holandsku. Placuc som im vysvetlila, co sa deje a ked im obom dosla situacia, ostali sme sediet pri kuchynskom stole ako zbiti. Taky okresny nacelnik, to bola velicina, ktora sa dala obist len velmi tazko. A nemali sme ziadne moznosti. Moj otec, vyhodeny zo strany, mama nestranicka, ja, s kadrovym profilom posramotenym tak, ze horsi uz ani nemohol byt. Dohadovali sme sa skoro do rana a nic sudne nas nenapadalo. Ale to on bol len ozraty, tvrdil otec, padla si mu do oka, a to je vsetko. Ved on si nic nedovoli. Ale aj tak zavolal staremu priatelovi, aby ma rano odviezol do Kosic a ostal pri ruke, keby nieco (co mal ten obezny sestdesiatnik robit, keby nieco, nebolo jasne nikomu).
V uplnej hroze som odisla do Kosic. Celou cestou som rozmyslala, co budem robit? Co ked sa na mna hned vrhne, co budem robit? Co ked povie, tu je pas, ale najprv nieco za to. A co, to som vysvetlil uz v noci. Zaplatim tu cenu? Ked som vchadzala do jeho kancelarie, bola som od strachu skoro nepricetna. Sedel za stolom, presne tak, ako den predtym. Znova som sa pozrela do tych udesnych oci. Nepovedal ani slovo. Otvoril zasuvku, vybral tu zelenu knizocku a vstal. Podisiel ku mne a podal mi ju. Hypnotizovane som sa za nou naciahla. A vtedy ma prudko pritiahol ku sebe. Rukami mi presiel po pleciach, po chrbte a privinul ma ku sebe tak pevne, ze som nemohla dychat. Jednou rukou nabral plnu hrst mojich vlasov, ovinul si ich okolo zapastia a trhol mi hlavou dozadu. A potom prave tak necakane, ako zacal, ma pustil. Vypadni, povedal a hodil zelenu knizocku na stol. Vyletela som odtial ako strela.
Doteraz sa mi o nom sniva. Citim na tvari jeho dych, citim, ako mi jeho zovretie trha vlasy. Vidim tie bezfarebne, merave oci. A budim sa obliata hrozou z jeho lubovolnej nekonecnej moci, ktora mu umoznila hrat sa so mnou ako s babikou, ako s hrackou, po ktorej chvilu tuzil, ktoru chcel mat, pokazit, poskodit, vystrasit, odhodit. A citim znova, akoby to bolo dnes, moj strach a bezmocnost.
Stretla som v zivote niekolko ludi, ktori zili tak, ze z moznej existencie Boha robili prijatelnu myslienku. Ale stretla som mnoho takych, ktori ma o existencii diabla presvedcili naplno.
