Harryho charakter bol jednoduchy. Zivot je dejisko velkej a permanentnej zabavy, ktoru treba vediet vidiet a potom uz iba naberat plnymi hrstami. Svoju manzelku miloval a svoju jedinu dceru zboznoval. Pre rodinu robil to, co vedel najlepsie a o com bol presvedceny, ze je pre ich stastie najdolezitejsie: zarabal peniaze. Byt samostatny taxikar v Amsterdame znamena, ze sa da zarobit vela, ak je clovek sikovny, ochotny pracovat v noci a neboji sa rizika. Harry v noci pracovat miloval, jednoducho preto, lebo ho pritahovalo nocne hemzenie prostitutok, opilcov, navstevnikov erotickych salonov, kin, obchodov, celeho toho amsterdamskeho red lights district, ktory v noci buril vasnivym obchodom a zivotom. Harry s prostitutkami zartoval, vozil ich, kde chceli a bral tucne sprepitne, opilcom laskavo pomahal nastupovat a rychlo zastavoval pri obrubni chodnika, ked museli vracat. A ked im pri plateni z neistych ruk vypadla penazenka, Harry ju sikovne pristupil rucne sitou topankou a jej obsah povazoval za extra sprepitne. Vahavych hladacov erotickych hratok vozil do vychyreneho amsterdamskeho klubu Yab Yum a inkasoval dvakrat: od spokojneho hladaca a od majitela klubu. Nevyhybal sa ani malym transakciam druhu rozvoz predajcov drog a casto kupoval od zavislych na heroine za babku veci, na ktorych este boli cenovky a visacky z obchodneho domu Bijenkorf, jedneho z najdrahsich v Amsterdame.
Moj manzel Jan sa s Harym zoznamil mojim prostrednictvom: Harryho manzelka bola jednou z mojich najlepsich priateliek a nase caste styky nevyhnutelne vyustili do zoznamenia sa nasich manzelov. Aj ked bol Jan podstatne starsi ako Harry a uplne iny typ, stalo sa neocakavane: ti dvaja muzi si vyborne rozumeli. Myslim, ze Jana pritahovalo na Harrym prave to, co on nemal: ten zavan dobrodruzstva, rizika, veci zakazanych, ba priam protizakonnych, ten povzneseny sarm, vecny smiech a lahkost, lesk velkeho mesta, proste, ako hovori Philip Marlowe “to svetlo, ale ine, nez ktore prechadza cez vychodny oblok kostola.” A Harryho pritahovala prave Janova serioznost, vaznost, s ktorou rozoberal Harryho problemy, pomocna ruka, ktoru mal stale pripravenu, porozumenie, s ktorym pocuval Harryho prihody.
Priatelili sme sa cele roky: chodili sme spolu na vecere, do baru, na dovolenky, slavili sme polu narodeniny, Vianoce, Velku noc. V lete sme spolu lezali na plazi, v zime sme popijali pri praskajucom krbe. Niekedy Harry a Jan sli spolu na pansku jazdu, inokedy som spolu s Ritou vymetala amsterdamske bary. A ked Harry kupil maly bar v rychlo sa rozrastajucej trendy stvrti, bol to Jan, kto cele dni a dlhe vecery pomahal s prestavbou a v den otvorenia hrdo stal pri vlastnorucne nalakovanom bare.
V urcitej chvili Harryho priatelstvo s amsterdamskymi lahkymi dievcatami prestupilo hranicu priatelstva a Harry z ich taxikara presiel na ich nadseneho zakaznika. Jeho manzelka Rita si povedala, ze co je vela, je dost a odplatila mu to rovnakou mincou, vyspiac sa s jednym z jeho kolegov. Ten vztah chvilu trval, ale potom vsetko vyslo najavo a po pol roku vycitiek, hadok a natahovaciek sa rozviedli.
Zaujimave bolo, ze nase priatelstvo prezilo ich rozvod. Iba sme sa rozdelili na dve casti. Ja a Rita sme aj nadalej robili spolu vsetko, co predtym a aj Jan a Harry sa nadalej stretavali ako dovtedy. Je pravda, ze ja som stala pri Rite a Jan zase pri Harrym a obaja sme davali vinu za stroskotanie manzelstva tomu druhemu, ale priatelstvo to inak nepoznacilo.
A potom ochorel Jan.Medzi prvymi priznakmi choroby a tou fatalnou diagnozou presli asi dva tyzdne. Ked som uz presne vedela, co Janovi je a ako kratko to bude trvat, stretla som sa s Harrym a povedala mu to. Bol zlomeny. Hlas sa mu triasol, v hnedych ociach stali slzy a muzne vrasky v jeho tvari sa prehlbili. Pil jednu whisky za druhou v bare velkeho amsterdamskeho hotela, kde sme si dohodli schodzku. Pekne hovoril o Janovi a o strate, ktora nas caka. Vravel, ze bude vzdy pripraveny mi pomoct, kedykolvek budem potrebovat. Vravel, ze este ten tyzden Jana navstivi. Pri rozlucke ma tuho objimal a plakal.
Jana nenavstivil ani ten tyzden, ani ziaden iny. Jan sa ho niekolkokrat za tyzden dozadoval s naliehavostou cloveka, ktory vie, ze nema casu nazvys. Volala som Harrymu nespocetnekrat, vzdy sa na nieco vyhovoril a vravel, ze na buduci tyzden urcite pride. Neprisiel. Neprisiel ani do nemocnice, ani ku nam domov, ani v tie posledne dni v januari, ked sa vsetko chylilo ku koncu. Uz nikdy s Janom neprehovoril, nepodal mu ruku, nepostal pri jeho posteli, nerozlucil sa.
Ukazal sa az na pohrebe. Prisiel pozde, vsetci sme uz vysli z auly a stali pri otvorenom hrobe a zrazu tam bol. Vyzeral o par rokov starsi a unaveny, hnede vlasy mal presedivene uz nie iba na spankoch. Mal obleceny uchvatny biely moherovy kabat, ako keby bol vedel, ze som pre Jana objednala biele smutocne auto (vsetci ma patricne ohovorili, biele smutocne auto maju holandske kralovne, ale ja som vedela, ze pre mna bol Jan kral), a chcel sa tou bielou farbou ku nemu naposledy hodit . Pocula som niekoho, ako za mnou sepka, kto je ten clovek? Vyzera ako filmovy herec! Obzrela som sa nanho a nase oci sa stretla ponad hlavy smutiacich, jeho plne slz, moje suche a nepriatelske. Ked sme odchadzali, este stal obdalec hrobu, so sklonenou hlavou, plecia sa mu triasli a usta pohybovali, akoby sa modlil alebo Janovi nieco hovoril. Asi nieco o velkom priatelstve a este vacsej zbabelosti. Uz nikdy som sa s nim nestretla.
