Pozeral sa, ako keby tam niekde vnutri zhaslo svetlo. A ten proces postupoval. Sposob, akym myslel, sa zjednodusil, poznal iba rovne ciary a spojenia, cierno a biele odtiene, stratil schopnost ironie a sarkazmu, zmizol jeho jemny, dobrosrdecny humor. Casto som vtedy myslela na jednu reportaz, ktoru sme spolu videli v televizii a ktora bola o dusevne handicapovanych detoch. Ta reportaz vtedy Jana nesmierne dojala, nenapadne na pohovke posmrkaval, ani nie tak zo sucitu s tymi postihnutymi detmi, ktore vyzerali stastne a spokojne vo svojom malom svete, ako skor z dojatia nad tou zvlastnou bazalnou nevinnostou, ktoru vyzarovali. Akoby jednoduchost ich myslenia zaroven vymazala vsetky zle vlastnosti, zlobu, ziarlivost, neprajnost, ambicie a nenavist.
Raz za cas dostaval Jan cudne zachvaty, pri ktorych stracal schopnost reci. Citil, ked sa taky zachvat blizil, ale nikdy ma nestihol verbalne varovat, len si prikladal prst na pery v bezbrannom, zufalom geste. Niekedy bol zachvat opacny. Z ust mu zacal prudit nezadrzatelny prud slov alebo zvukov bez akehokolvek vyznamu. Pritom sa na mna nastojcivo dival a hneval sa, ked som mu nerozumela. Niekedy ukazoval prstom na televiziu akoby na ciernej obrazovke videl divoke, strasidelne vyjavy. Po takom zachvate bol vzdy velmi vycerpany a upadaval do nepokojneho spanku. Sedela som pri nom a drzala ho za suche prsty s popraskanou kozou a umelo vyzerajucimi nechtami.
Raz vecer sa ma opytal, vahavo: "A ty sa ako volas?" Zobrala som kus papiera a velkymi palickovymi pismenami som napisala: KAMILA. Dlho na to pozeral, bez spomienok.
Ako choroba postupovala, staval sa dietatom, ktore sme spolu nemali. Vela spal a vnoci lezal pritisnuty ku mne, drzal ma za ruku, chriplavo a rychlo dychal. V jedno rano, bolo to na moje narodeniny, lezali na vankusi cele chumace vlasov. Keby som bola vtedy otvorila usta, nebola by som prestala kricat. Tak som mlcala, doniesla si uterak a vsetko potrebne a vyrobila novy, posledny uces. Bol december a jeho pohlad vyzeral este zmatenejsie pod tym mnozstvom cela.
Ked uz nemohol chodit, ludia zo zdravotnej opatere priniesli nemocnicnu postel a umiestnili ju v obyvacke. Ja som si k nej prisunula malu pohovku a tak sme spolu spali, nas pes zvinuty pri mojich nohach. Jedneho dna vravel Janov brat pri jednej zo zriedkavych navstev, ze pes nie je vhodna spolocnost pre velmi choreho cloveka, ze niekedy brese a to ze Jana rusi. Povedala som mu, aby odisiel a uz sa nikdy nevratil.
Posledne dni spal velmi nekludne, maval rukami, stenal zo sna. Nas domaci lekar, ktoreho som zavolala, povedal ze urcite netrpi.
"Musis to chapat tak,"vysvetloval mi, "okolie mozgu sa stale viac plni vodou, pomaly sa topi. Az celkom na konci, v poslednej faze by ho mohla boliet hlava, od tlaku. "A ako viem, ze nastala posledna faza? Nechcem, aby trpel." "Upadne do komy,"povedal lekar pokojne, "este nanajvys par dni. Uz teraz nikoho nepoznava. Potom hned zavolaj, pridem, zvysime davku morfia, ulahcime mu odchod." Podal mi ruku a pohol sa ku dveram, unaveny, starnuci lekar.
"Mam zle zamestnanie,"povedal vo dverach," smrt chodi casto so mnou." To bolo prvy a posledny krat, co dal najavo nieco ako cit. Bolo pozde a vypil so mnou pohar cerveneho vina, mozno to bolo tym.
O den pozdejsie sa jeho predpoved vyplnila. Jan sa uz neprebudil a lezal nehybne v perinach. Ked sa zotmelo, sedela som pri nom ako vzdy a drzala ho za ruku. Pokusala som sa predstavit si ten nador v jeho mozgu, ako sa hviezdicovo nezadrzitelne rozrasta a vymazava posledne zvysky Jana.
Nahle sa Jan pohol a zdvihol ruku. V sere som videla, ako sa mu lesknu otvorene oci. Zrazu som vedela celkom presne, ze je nielen pri vedomi, ale aj naozaj vnima. A vie. Pomaly mi prechadzal prstami po licach, pod ocami, akosi cudne, ako keby nieco hladal a ten znamy dotyk mi vyrazil dych. A potom som pochopila. "Neboj sa, neplacem," povedala som potichu. Neplacem, som silna, prezijem. Zdvihla som jeho dlan a vtlacila do nej svoju tvar.
