Detstvo mi nedalo spolocnost kamaratov a kamaratiek, ale priatelstvo Nilsa Hölgersona, malej morskej panny, dievcatka so zapalkami, Nevedka a Ferdu Mravca. Ked som sa naucila citat sama - a rodicia boli velmi radi, ze to bolo skoro - poznala som svet Deti z Bullerbynu, knihu, ktoru som citala tolkokrat, ze sa doslova rozpadla, Bazovove rozpravky o malachitovych skrinkach a lesnych vilach, dobrodruzstva Petra Pana. Potichu sa ku mne vkradol pan Hans Christian Andersen, do izby vecer vklzla cervenovlasa a nezbedna Anna zo Zeleneho domu.
Cim viac som citala, tym viac som citat chcela. Ked som mala osem rokov, mama ma zapisala do "dospelej" kniznice. Nesmelo sa to, ale tu detsku som mala jednoducho precitanu. Okolo jedenastich rokov som si vynutila dovtedy zamknute knihy a spoznala som Odviate vetrom a Vecnu Ambru. Rozhodla som sa byt silna ako Scarlett a krasna ako Ambra. Citala som Cyrana z Bergeracu a milovala jeho svet plny bravury, elegantneho slova, cti a skrytej tragedie. Citala som Puskina a Lermontova a rozhodla som sa umriet v suboji. Citala som Cerveny a cierny a Manon Lescaut a rozhodla som sa umriet pre lasku. V Troch musketieroch som citala som o milady, o ktorej sa v knihe podotkne, ze bola prostitutka. Opytala som sa mojho tazko skusaneho otca, co to je. Otec, velky diplomat, tuto ozehavu otazku vysvetlil malemu dievcatku nasledovne: Prostitutka je zena, ktora s jednym muzom ranajkuje, s inym obeduje a zase s dalsim veceria. Este teraz obdivujem, ako elegantne a pomerne pravdivo sa z toho dostal.
Cas letel rychlo, tak rychlo a knih bolo tak vela. Hned zo skoly som utekala do knihkupectva, kde bola mama veduca. Nemala pre mna cas, ale ani nebolo treba. Zazracna veta: Kamilka, chod si pekne citat do skladu, bola co sa krasy tyka prekonana iba vetou: Kamilka, chod vybalovat novy tovar. Z velkych dvadsatkilovych balikov sa vynarali nove knihy, leskle a nedotknute, vonave tou specialnou vonou noveho papiera a necitanych pismen. Vybalovala som, kontrolovala dodacie listy a ked praca bola spravena, sadala som si do kuta na kopec knih a citala. Hasek, Kacirkova, Frybova, Frybort. Pelc, Remarque, Tennessee Williams, O'Neil. Baudelaire, Saganova, Chandler, McDonald.
Stala som sa tym, kto pozoruje. Cita, chape, precituje, ale nezucastnuje sa. Iba sa diva a rozmysla. Kronikar. Ten, kto je sam, bokom. Divala som sa, co postavy robia, ako sa rozhoduju, ako sa mylia, prehravaju, vitazia. Ich osudy boli pre mna skutocnejsie ako moj vlastny zivot. Preco by mi vadil opity stryko, neuroticka mama, nerozhodny otec, mrtva babicka? Cierne pismena na bielom papieri ponukali lasku, intrigy, dobrodruzstva, moc, peniaze, skvely, rychly zivot, cestovanie, nirvanu a stastie. Stacilo otvorit knihu a sadnut ku nedotknutym strankam.
Citala som Long Goodbye, ked umrela babicka. Sofiinu volbu, ked som sa zoznamila s manzelom. Angeliku, ked som nastupovala do lietadla do Amsterdamu. Robina, ked som dostala do daru prveho psika. A bude hur, ked ochorel manzel. Co zivot dal, a vzal, ked som ho pochovala. Maly testament, ked ma opustila jeho rodina. Kvety zla, ked som tri roky zila uplne sama. Under the Vulcano, ked mi doslo, ze moj novy priatel venuje flaske podstatne viac casu ako mne. Pribeh opravdiveho cloveka, ked umrel otec.
A teraz, ked som po dvoch tretinach zivota, po prvykrat nasla pokoj a cas obzerat sa na veci minule, na to, co som stratila a nasla, viem len jednu vec iste. Ak clovek strati vsetko, ostanu mu knihy, ti magicki priatelia, v ktorych je kluc ku vsetkym dveram, odpovede na vsetky otazky. Po ich chodnikoch, upletenych zo slov, moze clovek totiz kracat sam, ale nikdy nie osamelo, a tak dlho a intenzivne, ako mu je potreba.
Tento clanok, pretoze nie je smutny, venujem, podla slubu v diskusii, panovi s nickom Bim.
