Patril k mestskej honoracii, jeho manzelka pochadzala zo schudobnenej nemeckej slachtickej rodiny a bola na to hrda. Aladar sa prisposobil dobe, vstupil do strany, vykonaval svoje povolanie a prezival.
Kajka mala desat rokov. Bola chuducka a bleda, jedlo povazovala za trest a cely den lezala v knihach. Nemala braceka ani sestricku, iba ocka, mamku a babicku. Lubila ich vsetkych troch laskou velkou a bez vyhrad, ale tu babicku este trocha naviac. Babicka mala chore srdce, nesmela sa rozculovat, nesmela sa vela namahat, musela casto oddychovat. Kajka sa velmi bala, ze umrie a bola by urobila vsetko, aby sa to nestalo.
Babicka Aladara zboznovala. Ked ju prisiel pozriet, obliekla si sive barchetove saty s malym cipkovym golierom a navliekla najkrajsiu zasteru. Pyrila sa ako mlada dievcina a chichotala sa hanblivo do dlane, ked dunivym basom rozpraval svoje osuchane vtipy. Bola vynikajuca kucharka a Aladar zboznoval jej vyrobky. Pre kurca na smotane prichadzal rad na extra "kontrolu" a babicka prenho prestierala nie v kuchyni, ale v obyvacke na sviatocnom servise a vysivanom obruse.
Niekedy tam Aladar travil cele vecery, pri dobre nalozenom stole, piti a v spolocnosti prijemnej mladej rodiny. Kajkin otec bol prave menovany za tajomnika mestskeho narodneho vyboru a Aladar ako nik iny chapal vyznam spravnych a jemu osobne zaviazanych perspektivnych znamych. Predsa len mal tou nemeckou slachtou trochu poskodeny kadrovy profil a zastaval nazor, ze opatrnosti nemoze byt nikdy privela. A tak zartoval s babickou, skladal komplimenty peknej mamicke, chlapsky trieskal po pleciach nadejneho otca. Ale najradsej zo vsetkych videl Kajku. Nikdy ju neobisiel, vzdy jej vazne podal ruku a prisne sa vypytoval, ako sa jej dari v skole. A ked poslusne odpovedala, vzdy dal najavo od radosti stuhnutym rodicom, za ake mudre, pekne a sikovne dievcatko ju povazuje. Rodicia boli pocteni a babicka si dokonca v najsmelejsich chvilach dovolila tisko snivat o moznosti v dalekej, ale predsa len dohladnej buducnosti, ked sa Kajka vyda za jedineho Aladarovho syna, tiez zboznovaneho jedinacika. Dokonca bola raz zorganizovana akasi slavnostna vecera, ktorej sa zucastnil aj inkriminovany syn a nad vsetko povysena chladna manzelka, ktoru by babickou vysnivana mezaliancia s dcerou akehosi vdaka otrasnemu rezimu vysvihnuteho banickeho synka, nebola napadla ani v nocnej more.
A tak plynul cas, Aladar navstevoval babicku, a nedialo sa nic zvlastne az do chvile, ked sa Kajkin otec akymsi blizsie neurcenym sposobom dostal ku velkej krabici plnej flias konaku znacky Larsen. Kajka zvedavo obzerala stihle flase s napismi v cudzej reci, s piatimi hviezdickami a malou lodickou na bielej snurke, obtocenou okolo hrdla flase. Konak to bol vynikajuci, a Aladar, milovnik alkoholickych napojov, prudko zvysil frekvenciu babickinych kontrol. Zdalo sa, ze si dal ako zavazok obsah krabice osobne zlikvidovat.
V jedno pozdne popoludnie, ked hladina vo flasi uz povazlivo klesla, a Aladar sa, mierne tackajuc, vydal hladat zachod, priplietla sa mu do cesty Kajka. Larsen konak zlikvidoval zvysky jeho ovladania a otvoril dovtedy pevne zamknute cierne dvierka do trinastej komnaty. Tak pritlacil Kajku do kuta chodby a zacal ju bozkavat otvorenymi, mokrymi ustami. Kajka vela citala o bozkavani, ba mala aj jednu osobnu skusenost. Ved prave ju pobozkal najpopularnejsi chlapec triedy, ked v sale zhasli svetla pocas skolskeho premietania sovietskeho filmu "Zeriavy letia". Ondrejko ju necakane cmukol na lice tak hlasno, ze sa cela trieda rozrehotala a sudruh triedny ucitel zacal pozerat ich smerom. Ale toto bolo akesi ine. Aladar fucal a dychcal, oblapal jej pliecka, dychal jej do ust tazky konakovy dych a co bolo najhorsie, pchal jej do ust jazyk. Ten jazyk zil vlastnym zivotom, zmietal sa ako klzky, teply pstruh a bol poddajny ako kus hnijuceho ovocia. Kajke sa nedostavalo dychu, zapasila a snazila sa vyklznut. Po chvili sa Aladar spamatal, pustil ju a ona utiekla do svojej izby.
Ten den sa v Aladarovi zlomili zabrany. Odvtedy zakazdym, ked bol na navsteve u babicky, nasiel sposob, ako ostat s Kajkou sam. Raz sa isiel pozriet na jej domacu ulohu, inokedy ju volal do chodby, aby mu pomohla najst klobuk alebo sal. A zakazdym sa opakovala ta ista scena: rychly a prudky vypad, mokry jazyk, brutalne ruky, ktore jej roztahovali lica do surovej parodie stipanej pusy. Dalej sa nedialo nic. Niezeby to Kajka nebola povedala rodicom. Povedala. Rodicia to rozobrali. Aladar bol lekar. A iste to tak nemyslel, bol to predsa taky jemny pan, to len z toho pitia. Babicka bola chora, do nemocnice sa bala, ineho lekara nechcela. Rodicia vypracovali ochranny plan, ktory pozostaval z toho, nenechavat Kajku s Aladarom samu. Ten plan raz pomahal, inokedy nie. Aladar bol vynaliezavy. Jeho navstevy sa pre Kajku stali postrachom, nevolnost vzbudzujucou, bezbrannou hrozou. A potom to nahle skoncilo, akoby utal. Kajka sa nikdy nedozvedela, preco a ako. Mozno sa len minul ten Larsen konak. Mozno sa otec pochlapil a konal. Mozno sa Aladar prebral z obluznenia.
Kajka vyrastla a Aladar v nej nezanechal ziadne viditelne poskodene miesta. Muzom sa nevyhyba, jej relacie su laskyplne a uspesne. Sexu sa nehrozi. Lekarov sa neboji. Iba francuzske bozky nema rada, esteticky sa jej protivia najma tie pary, ktore si navzajom skumaju kvalitu zubarskej prace a pritomnost krcnych mandli. Iba niekedy, nie casto, ma po veceroch taky zvlastny pocit straty bezpecia, akoby na nu nieco cihalo v zakuti temnej chodby, nieco tmave, nieco zle. A pocit opustenia vsetkymi a osamelosti vacsej a tazsej ako zivot. Ale mozno je to iba fantazia. Ma jej vela, ta Kajka.
