Este stale si jasne spominam na tu nevysvetlitelnu, magicku vec, ze letisko Schiphol v Amsterdame vonalo presne tak, ako popradsky Tuzex. Vidim cakajuceho manzela, ako stoji v hale s kyticou tulipanov. A pamatam si, ako som v malom primorskom meste IJmuiden prvykrat vosla do domu, kde som mala stravit nasledujucich tridsat rokov.
Holandania su ludia triezvi a prakticki, setrni tak, ze to hranici so skupostou, trocha chladni, emocie starostlivo skryvaju. Takze moja nova rodina nepovazovala moj prichod za dovod na nejake divoke oslavy. Dostala som ruku a kavu, ku ktorej bol ponuknuty jeden suchy keksik. Vecera sa skladala z paradajkovej polievky zo sacku, peceneho masa (pre kazdeho bol v panvici odpocitany presne jeden kusok), zemiakov, salatu a jogurtu z litroveho balenia namiesto zakusku. Na pitie bola mineralka. Bola som zdesena. Na Slovensku je to predsa uplne ine, ked pridu hostia? A keby iba hostia, ale uplne nova nevesta! Manzel sledoval s urcitym pochopenim aj pobavenim moje stale vacsie zhrozene oci, ale nevidel dovod nieco menit na rodinnych zvyklostiach. Treba si zvyknut.
A zvykala som si. Prve narodeniny som preplakala, lebo svokra a svokor mi darovali mydlo na motuziku a dve sestry mojho manzela spolocne krabicu cokoladovych praliniek. A to sa este vytiahli, zvysok rodiny sa obmedzil na kyticu. Vsetci sa ale dostavili na oslavu a ostali pozde do noci. Bola som presvedcena, ze ma nemaju radi, ba priam neznasaju. Na dalsie narodeniny som uz chapala, ze ine to nebude. Ze to proste nie je zvyk, davat vacsie darceky. Ze cele je to o tom, ze pridu a zablahozelaju. Zvykla som si na vselico. Na to, ze sa umyva aj chodnik pred domom. Na to, ze na velikych oknach nie su zaclony a okoloiduci ludia vam pozeraju rovno do osvetlenej izby. Na to, ze kazdej navsteve sa ponukne kava, a to dvakrat, ale iba ku prvej salke sa ponukne aj keksik z velkej plechovky, ktora sa potom okamzite zavrie. Na to, ze sa neponuka alkohol skor ako po osmej vecer, ked najprv prebehol ten kavovy ritual. Na to, ze stare damy piju vajecny liker s kopcekom slahacky a stari pani citronovy jenever (druh palenky) v malickom pohariku s cukrom, ktory si rozmiesavaju lyzickou. Na to, ze surovy haring, nakrajany na kusky a jedeny postojacky pri stanku s rybami, je delikatesa.
Bola som nadsena a tuzila som vsetko poznat a vsetko sa naucit. Moja od prirody informacii chtiva povaha tuzila vediet, citat, rozumiet, chapat a prisposobit sa. Nebyt cudzinec. Nebyt emigrant. Naucit sa rec bez prizvuku. Byt akceptovana a vsetko nove akceptovat. A tak som prehltala aroganciu, hlupost a ignorantstvo, s ktorymi som sa stretavala pravidelne. Zvykla som si ignorovat oznamenia stylu: Slovensko poznam, bol som v Prahe - alebo - Vy balkanske staty mate inu mentalitu - alebo - Este mate tam v Juhoslavii komunizmus? Dve otazky som ocenila ako nezabudnutelne. Na akejsi oslave sa ku mne otocil starsi Holandan a po kratkej konverzacii sa ma opytal: "Povedz, ako to je, na Slovensku, poznate tam vtipy?"A mne sa prehnali hlavou vsetky tie stovky politickych a inych vtipov, vsetky konverzacie v skole a doma, britke, vtipne, ironicke a bez slova som zizala do tvare toho jednoducheho muza. Utvrdila som ho tak v presvedceni, ze niet humoru za zeleznou oponou. Druha historicka otazka padla v bare, ked vedla mna sediaci pan upozornil gestom na misticku so slanymi orieskami, povediac: "Poznate to tam u vas, oriesky ?"
Po tridsiatich rokoch a uspesnej kariere som este stale - napriek vsetkej snahe - cudzinec. V holandskom pase mam neholandske miesto narodenia. Moje licne kosti su posadene neholandsky vysoko. Ked sa rozculim alebo ponahlam, mam v holandskej reci neholandsky prizvuk. V holandsky nepripustnom case sa niekedy napijem neholandskej vodky. Velmi neholandsky si myslim, ze nadobudnut a zvelebovat majetok nie je ta najuzasnejsia cinnost na svete.
Minule som citala v niektorej knihe Maxima E. Matkina poznamku, ze emigranti nemaju okolo seba ludi, ktori vedia, co bol Matelko. A nedavno niekto spomenul tetu Vieru Balintovu, ktora citavala v rozhlase rozpravky. A mna tie dve stare mena nahle dojali az do morku kosti. A pochopila som, aka je to pravda. A aku neviditelnu, ale velku cenu sme vsetci zaplatili a denne platime. Spomenula som si, ako som tuzila po slovenskych knihach. Ako som bola schopna vrazdit pre bryndzu a tresku v majoneze. Ako uzasne doverne a znamo vyzeral ten prvy, zapluvany bufet po prechode hranice, ked som sa vracala domov. Ako ostro a inak vonal vzduch pod Tatrami. Ako sladko znela slovencina a ako samozrejme a lahko prenikali jej slova do mojho vedomia. A pochopila som to, co tusim uz davno. Ze aj ten najidealnejsi emigrant ostane emigrant. Ze do konca zivota sme len cudzinci v cudzej zemi a doma len tam, kde sme sa narodili.
Ale viem, ze teraz idealizujem tak, ako som pred rokmi idealizovala zeme slobodneho Zapadu. A keby som sa zajtra zbalila a vratila na Slovensko, zistim, ze ani tam uz nepatrim. Preslo vela rokov, vela veci sa zmenilo, mnohe zije uz len v spomienkach mojich a mojich rovesnikov. Raz sa ma niekto pytal, ci sa citim byt Slovenkou alebo Holandankou. Sebavedomo a mlado som povedala, ze sa citim byt Europankou, ze som kozmopolita. Keby sa ma niekto spytal dnes, poviem asi, ze sa citim byt Ahasver, Vecny zid, odsudeny ku neprestajnemu bludeniu po svete, bez pokoja, bez korenov.
Ale ani to nie je pravda. Domov je asi jednoducho tam, kde sa nachadza niekto, koho mame radi. A kto ma rad nas. A to moze byt hocikde.
