Cele tyzdne pred sprievodom sme v triede pilne pracovali na vyrobe vhodneho mavatka, cize toho (pre mladez medzi citajucimi), cim sme museli mavat pocas sprievodu, ale hlavne ked sme prechadzali popri tribune, na ktorej meravo a vazne stali vsetci velki i mensi stranicki papalasi. Toho pamätneho roku sme vyrobili velku slnecnicu z pevneho papiera. Slnecnica bola upevnena na drevenej palicke a tu palicku sme museli drzat vysoko vo vzduchu a popri tribune je trikrat za sebou vystrcit este vyssie za pokriku hesiel a trojnasobnych hura. Precvicovali sme to velakrat.
A tak sa toho osudoveho rana stretli socialisticka slnecnica na palicke a kapitalisticky bordovy kabatik. Lahkonoho som bezala do sprievodu. Slnko svietilo, bola som vynimocna, pekna a vesela. Spoluziaci zavistlivo obzerali kabatik, dotykali sa ho rukami, jemne stlacali. Bol zo Zapadu. Vyzeral inak. Vonal inak. Na ohmat citil inak. Videla som v detskych ociach, ako velmi by ho chceli. A ich tuzobne pohlady ma presviedcali stale viac, ze som dievca mimoriadne. Nie v kolektive, ale nad nim. Alebo aspon vedla. Nie siva mys, ale bordova fesanda. Naplnena tym skvelym pocitom uspechu a vynimocnosti, pretancovala som s triedou vedla tribuny. Zdalo sa mi, ze vsetci ti vysoki funkcionari pozeraju na mna. A vari nekynul predseda okresneho vyboru prave v tej chvili, ked moja slnecnica vyletela do vzduchu, akosi srdecnejsie? Nebol jeho usmev sirsi, ozajstnejsi? Asi desat metrov za tribunou ma celkom premohlo nadsenie. Pocit netusenej volnosti mi prudil v zilach. Svet bol otvoreny, vabivy, farebny. A neboli to farby filtrovane oknom miestnej zasadacky. Nebola to trikolora zastavy. Toto bolo nieco ine.
Uchvatena tym volnym pocitom som sa rozohnala a velkym oblukom hodila slnecnicu i palicku do rieky Poprad. A trieda zmlkla a pozerala sa, ako ten zlty papierovy kvet volne pluje spinavou vodou, pre tu prilezitost extra slavnostne zafarbenou odpadom z tovarne vo Svite na jedovato zeleno. A nastala chvila, akych je v zivote malo. Asi polovica spoluziakov nasledovala moj priklad a hodila slnecnice do rieky. Sledovali sme ich, ako pomaly odpluvaju niekam inam, spojeni pocitom sudrznosti, aky sme pocas pionierskych schodzok nepoznali nikdy.
Na druhy den ma zavolali do riaditelne. Sedela tam aj sudruzka triedna ucitelka, ktora videla ten moj "protisocialisticky vycin, ktory jasne dokazal, ze mam myslenie robotnickej triede nepriatelske". Zhanobila som umyselne symbol socialistickej spolocnosti (vidz slnecnicu) a zviedla som na zcestie nevedomych spoluziakov, ktory sa dali strhnut mojim hanebnym prikladom. V nasledujuce dni boli moji rodicia niekolkokrat predvolani. Museli sa za mna zodpovedat pred rozlicnymi komisiami. Zo skoly ma vyhodit nemohli, bola zakladna. Ale kadrove materialy mojho otca a mamy utrpeli vaznu skodu. A mna sa stale pytali, co som tym myslela. Preco som to urobila. Preco som nalakala druhych. Nevedela som povedat na svoju obranu nic. Mohol za to ten bordovy kabatik.
