Jedneho dna mi priniesol darcek. Dolezito vkracal do obyvacky mojich rodicov, v rukach hompalajuca sa plastikova taska s niecim velkym a neforemnym. Po dlhom otalani povedal: Je to moja dusa. Videl som ju vo vyklade a myslel som, dam ju tebe. Konecne otvoril tasku a vytiahol na svet skaredeho, otrasne ruzoveho plysoveho psa s dlhociznymi usami. Pes vyzeral cudne, akosi nepatricne a obscenne. To je tvoja dusa, pytala som sa zmatene, hladajuc v jeho tvari stopy smiechu. Ale bol vazny. Ano, taky som, cisty, ruzovy. Zacala som sa sama smiat v presvedceni, ze zartuje. Musel zartovat, ved stale sa chvalil dobytymi zenami, postelnymi uspechmi u dam castokrat o mnoho starsich ako on, rekrutovanych z unudenych paniciek, ktore boli hostami v podniku jeho rodicov vo Vysokych Tatrach. A teraz vraj dusa ako plysovy pes. A to uz ako myslis, smiala som sa dalej. Ze si take neviniatko? Ano, ruzovy a nevinny, povedal. Ale iba ked som s tebou. Do mojho smiechu to zaznelo necakane vazne a pravdivo. Ale bolo pozde, viezla som sa na vlne cynizmu a posmeskarstva a nevladala som sa zastavit. No to iste, asi si zabudol, co si mi vsetko porozpraval o tvojich dobrodruzstvach! Tie sa veru nehodia ku ruzovej dusi. A vobec, ten pes je nechutny, uplny gyc. Nieco ma varovalo, ale nechcela som pocuvnut. Nechcela som vidiet dotknute svetielko v jeho hnedych ociach. Mas pravdu, povedal zrazu lahko, coze uz ja s ruzovou, zabudnime na to. Prepac, ze som privliekol taku ohavu.
Nutne musela v nasom vztahu nastat chvila, ked sa dotkneme sexu. Po tolkych bozkoch a objimaniach v parku, pod brankou, pred skolou, skryti v kutku chodby cez prestavku, musela nutne vyvstat otazka, ci ano, alebo nie, a ked ano, tak ako a kedy. V mojom tele horela vsetka ta lubostna literaratura, ktorou som mala napchatu hlavu. Vsetko to romanticke ocakavanie nevinneho dievcata zacalo naberat formu Petrovej tvare, jeho hnedych oci a makkych, rovno padajucich vlasov. Ale okrem toho mi v hlave duneli aj mamine zakazy. Musim povedat, islo o mamu. Vsetko, co mi zakazoval otec, viedlo ku okamzitemu a nevyhnutnemu poruseniu. Keby mi otec bol povedal, nesmies sa s Petrom vyspat, bola by som ten zakaz porusila pri prvej prilezitosti. Ale otec sa do toho vobec nemiesal, vnoreny do viru vlastnych starosti. Naproti tomu mamin zakaz nebol iba zakaz, ale vyrazny popis veci nevyhnutnych: Muzi chcu pannu. Akonahle sa s nim vyspis, stanu sa dve veci: za prve ta necha, za druhe pravdepodobne otehotnies. Prve vec je neprijemna a smutna, druha sa rovna katastrofe kozmickych rozmerov. Mama sa na mna prenikavo divala jasnomodrymi ocami. Otehotniet je to najstrasnejsie, co sa zene moze prihodit, prizvukovala. Tym koncia vsetky moznosti, vsetky sance, vsetky vyhliadky. A kedze ta tak ci tak potom necha, aj ta velka laska tym konci.
Nic som si nikdy nepamatala tak dobre, ako toto varovanie. A tak som tyzden po tyzdni, mesiac po mesiaci ostavala nedobyta. Akokolvek sa Peter usiloval, akokolvek argumentoval, prosil, hovoril o spolocnej buducnosti, o laske, o vasni, vsetko marne. Skor by bol rozhorucil Demanovsku jaskynu, ako mna. Cim viac som ho chcela, teraz a navzdy, tym viac som verila maminym slovam, ze ma "potom" okamzite opusti. Literatura stala na maminej strane, ved ako dopadla Tess d'Urberville a mnoho inych. No prosim. Mama ma pravdu a hotovo.
A potom sa stalo este nieco, co nas posunulo ku koncu. Mama poznala knihovnicku Katku. Mama lubila dobrodruzstva a Katka lubila mamu. Nemala ziadne vyhliadky a vedela to, ale aby bola pri milovanej zene nablizku aspon ako priatelka, bola ochotna urobit pre mamu vsetko. A tak jej poskytovala - sama bola casto na sluzobnych cestach - kluc od svojho bytu. Mama ho pouzivala, ako sa jej chcelo, na male milostne dobrodruzstva, na pitky, ako utociste, ked sa jej nechcelo ist domov. Nikdy nepochopim, preco mi mama ten kluc zacala poziciavat. A tak sa stalo, ze som sa s Petrom ocitla v byte, kde nebol nikto, iba my dvaja a postel. Stretli sme sa tam niekolkokrat. Chystala som vino a chlebicky, davala do vazy kvety a tvarila sa, ze sme uz manzelia a ze cakam na Petra, kym sa vrati z prace. A ked prisiel, mazlili sme sa do upadu, ale ostavala som uplne oblecena a odchadzala, ako som prisla. Je jasne, ze to nebolo dobre. Obaja sme boli nervozni, rozhoruceni a nepokojni. Hladali sme chyby na sebe, na okoli, na vsetkom. Kedze sa nezdalo, ze by sme sa dostali z tejto sachmatovej situacie, rozhodli sme sa, ze sa rozideme.
Rozchadzali sme sa dlho. Jeden den sme sa rozisli, druhy den zufalo bozkavali pri branke. Emocie sa stupnovali, frustracia tiez. Hadky nadobudali rozmery obcianskej vojny, zmierovania boli najsladsie na svete. Ale bolo zjavne, ze kazdy rozchod zanechava stopu, jemnu prasklinu v amfore nasho vztahu, neopravitelnu. Tesne pred koncom skolskeho roku sme zase raz boli "rozideni". Rozlicne dobre duse mi zvestovali, ze videli Petra s kratkovlasou, dobre oblecenou blondinou. Tiez bola z Tatier, cestovali spolu kazdy den. Jedno sobotne poobede, boli sme doma ja, otec aj mama, vo vzacnej zhode sme spolocne popijali, a vtedy som sa zverila otcovi s mojou nestastnou laskou. Plakala som za Petrom a moj podnapity, ale vzdy loajalny otec vzal problem do vlastnych ruk. Odsunul sa ku telefonu, hladal, rozpraval. Registrovala som to vsetko len matne, utopena v slzach a akohole utiahla som sa do svojej izby. Nasi pokracovali v piti a potom zmizli v spalni. Po case, ktory nikto z nas vedomo neregistroval, zazvonil zvoncek. Ked som otvorila dvere, v pritmi chodby bola zretelna len Petrova silueta. Mlcky som sa mu vrhla do narucia a on ma objimal, akoby nastal koniec sveta. Nic nebolo dolezite, iba my dvaja. Nasa laska bola ta najvacsia, kozmicka, vsetko prekonajuca. A vtedy sa z tienov na chobde odlepil este jeden tien. Petrov otec. Ppriviezol syna autom, a pri tej prilezitosti sa prisiel zoznamit s rodinou dievcata, ktore jeho synovi tak ucarovalo.
Sedovlasy, velmi uhladeny pan nijako neskryval znechutenie tmavou chodbou, neprilis upratanou kuchynou, obyvackou, kde na stole este stali neumyte pohare a flase a rodicmi, ktori unaveni spali a nesmeli sa rusit. Ostal velmi kratko. Podal mi ruku na rozlucku a znelo to umieracikom. Tou hranou, ktorou stary Hemingway vzdy zvoni pre teba. Moj odraz v jeho chladnych sivych ociach bol nepatrne maly, utly, takmer neexistujuci. Nebol ku mne protivny. Iba ma prehliadal. Dal najavo, ze podla jeho meritok jednoducho neexistujem. Isli sme s Petrom na prechadzku. Obaja sme vedeli, ze tieto crepiny uz nezlepime.
Peter sa zacal zjavovat s onou blondinou sportovych a vytrenovanych kvalit. Akosi som vedela, ze tam, kde ja stale som iba dievca, ona je uz zena. Moja zavist bola strasna. Moja ziarlivost obrovska. Pokusila som sa rozpravat s rodicmi. Pokusila som sa rozpravat s profesorkou, ktora nam bola naklonena. Nevedela som, co chcem, ani co hladam, ziadne rady alebo mienky mi nemohli pomoct. Tak som sa ako vzdy utiekla ku kniham a rozhodla sa, ze nastal cas pre skutok velky a pamatny, ktorym sa moja laska k Petrovi stane nesmrtelnou. Zobrala som v to rano do skoly otcovu pusku.
Vystrelila som trikrat povedla jeho zacudovanych oci. Z chodnika vyleteli kusky betonu. Zo dve dievcata kricali, pekna blondinka ostentativne mlcala. Stala som v okne a divala sa na Petra. Jeho pohlad bol neisty, zlaknuty a na pocudovanie teply.
Cez prestavku som videla Petra, ako s velkou skupinou spoluziakov stal na chodniku a ukazoval im diery v betone. Tak som ju lubil, vravel teatralne, tak som ju lubil a chcela ma zabit.
Stretli sme sa este raz. Po maturite som niekolko mesiacov pracovala na recepcii hotela Park v Novom Smokovci. Bolo to lepsie ako tovarna vo Svite, ale iba trochu. A jeden vecer stal pri recepcii Peter, taky, akeho som si ho pamatala a moja laska ku nemu zacala okamzite planut starym plamenom. Povedal, ze pocul, kde ma najde a ze prisiel predstavit snubenicu. Jedna vec bola dobra: snubenica bola skareda, nevyrazna, bezfarebna, s mysimi fuzikmi namiesto vlasov. Ostatne bolo zle: Peter ju predstavil ako jedinu dceru vyznamneho slovenskeho narodneho umelca, sama bola rok pred promociou, hrdo ju drzal za laket ako vstupenku do dobreho zivota. A to je vsetko. V tomto zivote sme sa uz nestretli. Niekedy, ked mam sentimentalnu naladu, googlujem jeho meno. Este nikdy som o nom nic nenasla. Odi et amo. Quare id faciam, fortasse requiris? Nescio, sed fieri sentio et excrucior.
