Stryko Janko pracoval ako uctovnik a zil v Kosiciach s manzelkou a dcerou. V triezvom stave bol Janko pokojny, nenapadny, slusny, k ludom zdvorily, jemny muz. Po niekolkych pivach sa na povrch zacala predierat celkom ina postava: muz temny, nebezpecny, tazky frajer, fesak a dobyvatel zien. Vtedy zabudal na svoju zmrzacenu nohu, jeho normalne matny modry pohlad dostaval nebyvalu iskru, z ust srsal jeden vtip za druhym, utla poskodena kostricka sa vystierala do imaginarnych vysok, palica uz nesluzila na podopieranie chromej nohy, ale stavala sa kordom, zbranou v muznej pazi na ochranu slabych a bezmocnych. Po desiatich pivach bol z neho D'Artagnan, James Bond, Zorro. Po patnastich pivach, niekedy prelozenych rumom, podla toho, ci bol zaciatok, alebo koniec mesiaca, sa vydaval na cestu domov, odhodlany zahrnut do svojich velikasskych planov aj dceru a manzelku. Tie dve obvykle nevedeli ocenit vynimocnost situacie a tak bolo pravidelne nutne ich disciplinarne potrestat a naucit poslusnosti. Palica sa menila z musketierskeho kordu na nastroj obycajneho nasilia. Potom, co Janko niekolkokrat zdemoloval byt, manzelku aj dceru a v dosledku tazkych kocovin vymeskal tolko pracovneho casu, ze ani ten najtolerantnejsi zamestnavatel nemohol dalej privierat oci, bol zo zamestnania vyhodeny. Manzelkin pohar bol tiez plny, tak Jankovi zbalila kufor a podala ziadost o rozvod.
A tak stryko Janko zavolal svojej mame, mojej babicke, ktora byvala u nas. Babicka sa obratila s prosbou na mojho otca, ktory, aj ked nenadseny situaciou, privolil, aby sa Janko ku nam na par tyzdnov nastahoval, kym si v Poprade najde zamestnanie a byt. Z tych niekolkych planovanych tyzdnov sa stali tri strasne roky, babicka z nich prezila iba ten prvy.
Nas byt mal tri izby. V jednej z nich mali spalnu moji rodicia, v druhej som spala ja s babickou. A ta tretia, do ktorej sa prechadzalo cez druhu, sa stala Jankovym novym domovom. Pomerne rychlo si nasiel pracu, v podniku na druhej strane ulice. Ten podnik mal jednu velku vyhodu: o par metrov od hlavneho vchodu sa nachadzal bufet, ktory kazdy volal, podla tucnej sefky, U Jurcikovej. Ten bufet sa stal Jankovym pevnym startovnym bodom. Zacinal tam, koncil kdekade. Pozde v noci sa vracal domov, opity namol. V kuchyni rozsvietil svetlo, dlho a nebezpecne si ohrieval zvysky vecere, hral sa so psom. Ked sa poberal spat, nespal v celom dome uz nikto. Babicka sedela na posteli, ruzenec medzi tenkymi prstami, a cakala. A vzdy sa zopakovalo rovnake: Janko, na prechode nasou spalnou, usadol do stareho kresla pri kachliach a zacal babicke rozpravat svoje dobrodruzstva z minuleho vecera. Ten epos, utopeny v alkohole a fantazii, trval niekedy hodinu, niekedy dve. V polospanku som pocuvala horuckovite vylevy o odvahe, uspechu, zisku a vyhliadkach, tiche babickine pritakavanie a desila som sa rana, ked budem musiet vstat do skoly.
Nas zivot sa zacal delit na dve casti: cast pred vyplatou a po vyplate. Pred vyplatou bol Janko pomerne casto triezvy, kajal sa pred babickou, sluboval napravu. Po vyplate najprv na dva-tri dni mizol uplne. Tie dni boli pre babicku peklom, vyplnene strachom z toho, co sa mu moze stat. Hrozou z toho, ze sa uz nevrati. Vracal sa vzdy, v dezolatnom stave, a pil s prestavkami, az kym neminul vsetky peniaze a nikto mu uz nechcel dat na sekeru. Potom znova prichadzala faza pokania. Niekedy bol chory, ozltol, lezal v posteli a bal sa smrti. Babickino zdravie rapidne upadalo. Mala chore srdce a ponocovanie, starosti a pocit viny ukrajovali velke krajce z ostavajuceho casu. Umrela tesne po tom, ako prisli Rusi a Janko vyuzil tu prilezitost na celotyzdenne zmiznutie.
Po jej smrti sa nasa rodina doslova zacala rozpadat. Mama, bez seba zialom za milovanou mamickou, sa potacala vo vlastnej realite. Otec, vysinuty politickymi udalostami, sa pokusal pochopit novy svet. Ja som sa ucila, varila, upratovala, prala a snazila sa tvarit normalne. Iba stryko Janko zachovaval svoj nemenny rezim. Trvalo to este dva roky, kym sa otec pochlapil, nasiel Jankovi maly byt a odstahoval ho. Do mojej a babickinej izby, v ktorej som ostala sama, kupil novy nabytok. Odstranil babickine saty a zobral mi jej stary kabatik, v ktorom chodila na dvor a ku ktoremu som sa ja kazdy vecer tulila, lebo vonal ako ona.
Janko zil este dalsie styri roky. Posledne tyzdne pred smrtou lezal na psychiatrickom oddeleni presovskej nemocnice. Moja mama ho nebola navstivit, moj otec niekolkokrat. A ked odchadzal z poslednej navstevy, Janko na neho zavolal. Otec sa obzrel na vychudnuteho, zlteho muza, polosialeneho z pitia a deliria, ktory nanho dorazne kyval z postele. A odrazu videl, ako sa v jeho pohlade zazala ta znama iskra velkeho frajera, ktory chysta paradny kusok, na ktory sa len tak nezabudne.
"Pozri, Cyril, ako si vytrhnem zub!" povedal, strcil dva prsty do ust a chystal sa to predviest. Otec zhrozene zutekal.
