Otec bol rovny chlap, akych bolo vtedy - a mozno aj teraz - malo. Mal idealy, mal cest. To neznamenalo vzdy, ze sa s nim dalo lahko vychadzat, prave naopak. Mam jednu staru fotku, vystrihnutu z clanku v Podtatranskych novinach, kde mlady ambiciozny novinar robi rozhovor s mladym ambicioznym sudruhom (to slovo nebolo vzdy take sprofanovane), rodakom z Banskej Hodruse. Otec stoji na tej fotke s rozpriahnutou rukou a na nieco ukazuje, bolestne mlady v biednom sacku, usmiaty, nadseny, s tym, comu sa vtedy hovorilo budovatelsky elan. Organizoval brigady a sam na nich prepracoval mnoho sobot a nediel. Stal na tribune na vela prvych majov. Zucastnil sa mnohych schodzi a povedal stovky prejavov. Na statne sviatky visela z nasho okna nasa aj sovietska zastava, a prenho to nebolo len prazdne gesto.
Nenavidela som vsetko, co on si vazil. Dusila som sa v tom vzduchu, ktory on dychal plnymi plucami. Ked on pocuval Kalinku, ja som chcela Beatles. On cital Pribeh opravdiveho cloveka a ja Simone de Beauvoir a Sartra. Dal mi par faciek, ked som sa ovesana kvetinovou bizuteriou a navlecena do starej vesty z ovcej koze chcela pridat k hippies. Posmievala som sa jeho idealom, neznasala som odporne schodze plne viet, ktorym som neverila, rukami nohami som sa branila vsetkemu, co otec v mojich ociach symbolizoval.
A potom prisiel sestdesiaty osmy rok. Boli sme s otcom spolu v Banskej Stiavnici na dovolenke, ked zrazu zacal vysielat rozhlas. Otec mal kluce od zasobovania mesta (dodnes neviem, co to presne znamenalo) a musel sa okamzite vratit do Popradu. Bol biely ako stena a neveriaco pozeral z okna vlaku na cestu, po ktorej sa rutili tanky. Mala som strnast rokov a velmi som sa bala. Prisli sme domov pozde v noci a na druhy den boli vsade v meste vojaci. Otec sa vratil z prace, sedel pri kuchynskom stole a plakal. V tvari mal vyraz ako niekto, kto utrpel obrovsku stratu, nechape, preco sa to stalo a nevie sa s tym vyrovnat. V sestdesiatom deviatom, ked previerky zurili plnou silou, otec na otazku, ci suhlasil so vstupom vojsk varsavskej zmluvy, odpovedal negativne. Ten isty den odovzdal stranicky preukaz a o tyzden pozdejsie nastupoval ako krmic dobytka na statnom druzstve. Pracoval tam az kym ho o dvanast rokov pozdejsie nesklatil prvy tazky infarkt.
Jeho "hrdinstvo" ma stalo vysoku skolu. Ledva-ledva mi dovolili dokoncit gymnazium. Mala som same jednotky, ale kariera, ktora sa predo mnou crtala, viedla rovno do tovarne vo Svite alebo do vagonky v Poprade. Nedoslo na to, lebo som stretla sympatickeho Holandana a vydala som sa tak bleskovo, ako to len bolo mozne. Nikdy nezabudnem na ten skvely pocit, ked som prvykrat vystupila na letisku v Amsterdame. Vonalo to tam ako v Tuzexe, slobodou. Obrovsky, volny svet bol otvoreny dokoran, knihy vsetkych spisovatelov, ktorych som chcela citat, boli volne v predaji. Samizdat bol neznamy pojem, podpultovy predaj tiez, previerky neexistovali a vtipy o Rusoch sa rozpravali prave tak volne ako vtipy o holandskej kralovne.
Otec uz nebol ten muz, co byval. Strata vsetkeho, comu veril, moj odchod a fyzicka otrocina mu podlomili zdravie. Prezil niekolko infarktov a po poslednom zakazal reanimaciu. Neveril v nic, iba v dlhy spanok v uplnej tme a vravel, ze to je presne to, co hlada. Nechcel ziadny okazaly pohreb, nechcel, aby sa s nim niekto lucil, nechcel ziadne prihovory, ziadne kvety. Co si prial, bolo aby sa nejakym sposobom dostal ku svojmu otcovi, pochovanom na starom cintorine v Banskej Hodrusi.
A tak som sa ocitla v Hodrusi, urnu s otcovym popolom v obycajnej taske zo supermarktu. Trvalo to hodiny, kym som nasla dedkov hrob, uplne zarasteny travou, stary cierny banicky kriz nakriveny a hrdzavy. Vykopala som tam dieru a vlozila som otca k otcovi, tak ako si to prial, v dedine, kde sa narodil a ktoru pokladal za najkrajsie miesto na Slovensku a mozno aj na svete. Pridala som kyticu a isla sa opit do krcmy pod hrdzavou banickou kalvariou.
Az niekedy teraz som si uvedomila, ze po mojom otcovi neostala ziadna pamiatka. Ziadne miesto, kde by mama mohla chodit na dusicky s vencom a kvetmi. Ziaden napis, kde by bolo jeho meno. Iba ten stary kriz na cintorine, kde sa uz nepochovava. Nezda sa to byt spravne, ten moj trocha ilegalny cin, aj ked sme s mamou tym splnili jeho posledne zelanie.
A tak aspon tento clanok. Nenasla som tie spravne slova, ale lepsie to nebude. Chcela by som mu povedat, ze aj jeho, aj moje rozhodnutia nieco stali. Ani jeho, ani moja sloboda nebola zadarmo.
