Ked ma okolnosti donutia priznat si hroznu skutocnost, ktora by ma nenapadla ani v najhorsom sne. Byt sputany a pritom oslobodenie je na dosah ruky. Nevladnost naciahnut sa za tym kto moze vsetkemu urobit koniec. Poziadat o oslobodenie navonok alebo vnutri?
Byt uprimny k sebe samemu je take tazke. O co viac k blizkym a k Nemu. Je to take tazke. Zamknuta mysel a uplakana dusa by to chceli vykricat do sveta ale hrdlo je stiahnute a nevyda ani hlaska. Jedine "odpust" sa tazko derie z ust dufajuc ze sa mysel oslobodi a dusa najde prislubeny pokoj. Chciet pokracovat nikdy nebolo tazsie. Minulost, pritomnost a buducnost ma drzia na mieste a pritom by som chcel byt tam, kde uz som raz bol. Na dosah k vecnemu oslobodeniu a pokoju, ktory prehlusi hlasity narek kdesi uprostred. Ked uvedomenie si, ze hladanie dovery musi zacat znovu, akokeby sa to este nikdy nestalo. Hlupak! Kto zahodi vsetko co mal, cim bol, a co pre Neho znamenal. Nepomoze mi plac, nepomoze mi nikto a nic. Lutujuce pichlave pohlady sa ma snazia upokojit. Iskierka nadeje vsak rozducha ohen, ktory berie zo sebou vsetko co som za cely ten cas budoval a vsetko zhori behom zlomku sekundy. Znovuziskanie dovery nebolo nikdy take tazke. V tom pride Jeho hlas ako vanoku prostred letneho dna a ukludni batola placuce uprostred plamenov. A potom pride pocit, ze potreba ziadat o odpustenie aby som si ziskal davno stratenu doveru je uplne zbytocna. Dakujem
Matus 13:13, V podobenstvách im hovorím preto, že hľadia, ale nevidia, počúvajú, ale nepočujú ani nechápu.
