Od seba by som cakal ze zradim, ale od svojho kolegu nikdy. A predsa. Zradil ho a nielen jeho ale aj nas ostatnych. Tvrdi ze ho to mrzi a chce to napravit ale ktovie. Rad by som vedel, ze to mysli naozaj vazne, len keby prisiel za mnou a uprimne mi povedal ako sa citi. Taku uprimnost clovek predsa musi rozoznat. Ale on sa tvari akoby sa nic nestalo a nas ostatnych nechava napospas dravym myslienkam. Neuvedomuje si ze nas to moze vystrihat pred nasou zradou a ked by sme sa vedeli vcitit do jeho koze, ze by sme si vedeli na to utvorit skutocny nazor a nie len dohady, ktore nahlodavaju aj nase najcistejsie svedomie? A pritom to nie je tak davno, co ma on sam upozornoval na nastrahy tohto zamestnania a jeho najtemnejsie zakutia. Sam ma pred nimi vystrihal a predsa sa nechal oklamat a sam sa stal obetou. Vlastne obetou alebo sa podielal na zrade? Sam mi bol oporou a pomocou, ked som nevedel ako dalej. bol mojim mentorom a vzhliadal som k nemu. Teraz ho mam ako brat ked sa odvratil odo mna a tvari sa ze neexistujem? Je to pre nas oboch velmi tazke a pritom sme byvali blizki kolegovia. Teraz, ked som si tym presiel aj ja, rad by som mu podal pomocnu ruku, pretoze viem ake je to neskutocne vzacne. Mne pomohlo iba par ludi, od ktorych by som to necakal. Ostatni tvariac sa akoby som mal lepru sa len z opodial lutostivo prizerali a cakali co bude dalej. Ich slova povzbudenia zivaju prazdnotou a tak mi neostavalo nic ine len si poradit sam a bojovat s alkoholom ako sa len dalo. Tak rad by som mu chcel povedat, ze som tu pre neho kedykolvek to bude potrebovat a ponukol mu skutocnu pomoc. Nie len lutostive pohlady a prazdne slova nadeje. Ale skutocnu pomoc. Sam ale nezmozem nic.
Neviem co bude dalej. Mne bolo odpustene tak ako aj jemu. Oboch nas spaja zrada ale ani jeden netusi, ze si vieme skutocne pomoct. Chce to ale neuveritelnu davku uprimnosti, ktora tam mozno ani nikdy nebola. A tak cakam co bude nasledovat a s obavy o zajtrajsok pomaly zatvaram oci.
A ak by si nahodou spomenul, je tu stale jeden z jeho priatelov.
