Rozbite a znicene veci bolo vidiet na kazdom centimetri. Vsetko to bolo zaplavene v nanosoch bahna a krvi. Hnus, ktory si dokaze predstavit len malokto. Ked znicil vsetko co mu prislo do cesty, zacal nicit zvierata, rozhryzaval ich na polovice az krv striekala na vsetky svetovy strany. Bolo na nom vidiet, ze sa v tom nicenim vsetkeho ziveho vyziva a vzbudzuje to v nom len silu pre dalsie plienenie. Pri pohlade na smrt zazival extazu. A bol to len zaciatok. Malo nasledovat nieco horsie. Ked svoje zvrhle chute nemohol uspokojit vrazdenim zvierat, pustil sa do ludi. Male deti trhal na kusy a hadzal ich vsade dookola. Aby dal vsetkym okolostojacim najavo, ze mu nikto a nic nestoji v ceste. Po tomto besneni zacal zvolavat vsetkych ludi, ktori ostali nazive, aby ich ukrutne mucil. Mucenie malo byt dlhe a neznesitelne. Trvalo statisice rokov a pritom ubehla len jedna minuta. Koho nedokazal oklamat a zniest zo sveta, neprestajne vymyslal ako ho nalakat do svojej pasce. Do pasce, ktora by mu sklapnutim odtrhla obidve nohy. Pre kazdeho, kto sa snazil vymanit z jeho otroctva nasiel slabinu. Teraz caka na vhodnu prilezitost, aby svoj uder vyuzil v plnej sile. Ma to byt uder porazky. Smutok a strach, ktory za sebou zanechal, vyvolava v samotnom srdci plac. Duse, ktore ostali nazive v tichosti spominaju za padlych, a ustrachane sa pred nim ukryvaju, aby sa pre nich nevratil.
Vie o slabine kazdeho z nas. A len caka na vhodnu prilezitost na utok proti nam. Ta chvila ma byt taka necakana a musi nam priniest taku bolest, z ktorej sa nespametame a utrzime smrtelny uder. My sa len modlime, aby si na nas nespomenul.
