kam kracam...

ked ma nic nebavi, nemam chut na nic... zda sa mi ze zivot je takytazky ze preziju len silny jedinci. ze to co kazdy den nesiem nikdyneskonci. kazdodenny kolobeh ktory neuticha mi zviera moje ubolenesrdce a tlaci mi na hlavu ako poltonove zavazie. od bolesti neviem co robit. kam sa podiet. je to fyzicka bolest. a stale to nikomu nestaci co robim. chcu viac. a viac. a viac... kde na to vsetko zobrat sil? alebo sa pohruzit do toho ako robot a robit vsetko automaticky...? co robit.. ked uz neviem co je to "volny cas" ked spanok a praca su mojim "teraz"... a laska je mojim "potom" ... volny cas sa meni na "niekedy".... niekedy v minulosti? v buducnosti? je to jedno.. viem ze to nie je "teraz".. co bude POTOM? kedy to skonci? nemam sil na vyslovenie toho ako velmi mi zviera srdce nelutostnymi pohladmi ludmi z okolia ako do mna pichaju a nevedia nic spravit aby to bolo lahsie.. ich kondicia a ich vydrz je pre mna niecim obdivuhodnym... co pestovali dlhe roky... dokonca desatrocia... pocit unavenosti poznaju s kazdodenneho oddychovania na ktore im staci tak malo.. su mojim kazdodennym obdivom a nevedia to... mozno ani nebudu.. mozno je to tak lepsie... mozno nie... kam kracaju s kazdodenym stereotypom? maju konkretny ciel v zivote? alebo su len otrokmi dennej vyplne ktora ich pohlcuje ze vnimaju iba tie najsilnejsie a najpreibojnejsie media.. ich cielom su ich hobby? co je ich cielom? kam kracaju... ja chcem ist za Jezisom a za mojou laskou...