Ľudia oddávna hľadali veci a monumenty ktoré v nich vyvolávali užas. obdivovali ihc pre ich nesmiernu rozmanitosť alebo pre ich zvláštnosť a jedinečnosť. Sedem divov sveta, Stonehange, eifelova veža, socha slobody a mnoho ďalších iných vecí, ktoré či už vytvoril človek alebo nie sa stali záujmom takmer celej populácie ľudstva. no keď som videl prvýkrát ju, musel som uznať že nič krajšie som za celý svoj krátky život nevidel.
stal som a zdalo sa že niekto v miestnosti vysal všetok vzduch. obdivoval som jej krásu a moje oči sa nevedeli nabažiť nádhery a elegancie s akou kráčala. Bol som unesený. unesený do krajiny snov a rozprávok, kde sa vaše všetky najkrajšie myšlienky stávajú skočnosťou a kráčajúcou realitou. prišla k stolu a pridala sa do búrlivého rozhovoru svojich kolegýň. isto preberali niečo z najnovšieho módneho katalógu. nakoniec sa všetky rozpŕchli a ostala tam len ona. sedela za stolom a listovala vo farebnej brožúrke a zasnene pozerala na modelky odeté v pestrých šatách. snažil som sa ju dostať z hlavy. je to predsa nereálne. to sa nedá, aby sa najkrajšia žena sveta zaujímala o obyčajného programátora. mám za sebou štyri roky práce v oblasti IT. Nie je možné aby si ma vôbec všimla. som človek pre ňu nezaujímavý. svoje posledné myšlienky na ňu som zahnal povinnosťami, ktoré na mňa netrpezlivo čakali. pobral som sa preč. doma sa myšlienky na ňu vrátili. a boli silnejšie. sedel som na gauči pred televízorom. zrazu akoby sa zastavil čas. obraz v telke zmrzol hodiny prestali tikať a ja som len počul obrovské údery. tlmené údery môjho srdca. bolo to akoby som mal akési mohutné srdce priamo pri svojom uchu. čím to je? hádam som sa len nezamiloval! alebo... po večeri som si šiel lahnúť. ani neviem kedy som zaspal. posledný čas, ktorý som videl na svojom budíku bol 00:20. otvorím oči a moja prvá myšlienka smerovala k nej. myslel som na to ako kráča. ako sa smeje, ako plače, ako sa teší... nedokážem si pomôcť. nemôžem prestať na ňu myslieť. musí to skončiť. ale ako to má skončiť? mám jej ísť povedať čo cítim? mám sa jej priznať že keď ju vidím strácam reč? alebo mám chodiť na obedy do jedinej a predraženej reštaurácie v okolí? jeno je isté nemôžem to nechať len tak. zvyšok týždňa som presníval aké by to bolo byť s ňou. aký by bol psoločný život. spoločné trápenie, oslavy, staranie sa o rodinu, každodenný kolobeh by sa pri nej nikdy nestal monotónny. raz sa to stalo. prišlo to ako blesk z jasného neba. niečo čo by nečakal nikto. do práce prišla oblečené v tmavom kostýme. biela blúzka a takmer čierny kostým boli v úžasnom kontraste. človeku pri pohľade na ňu sa až podlamovali kolená. dobre. tak len mne pri pohľade na ňu sa podlamovali kolená. bola nádherná ako anjel. oči mala tmavé ako som nikdy nevidel. také zmyselné. blížila sa obeňajšia prestávka. vedel som že ju budem mať na očiach celú polhodinu a nemusím mať dvere otvorené na kancelárii aby som ju zazrel aj keď ide okolo. sedela tam a ticho debatila s jednou svojou kolegyňou. občas hodila pohľadom len tak do prázdna. rozhovor ukončili a jej kolegyňa odišla. ona po chvíľke vstala a kráčala smerom ku mne. oblial ma pot. ona ide ku mne. nevedel som čo robiť. ostal som sedieť akoby ma zaliali do betónu. nemohol som vydať ani hlásku. sedel som a obdivoval som jej ladnú chôdzu. stále smerom ku mne. zrazu zastala predo mnou. ani som sa nepohol v očakávaní čo mi chce povedať. naklonila sa ku mne a nežne, zmyselne a vášnivo mi pošepkala: "Budeš môj."
