V sobotu 3. apríla ozbrojené zložky mjanmarskej polície tvrdo zakročili voči protestujúcim, čo si podľa posledných správ vyžiadalo najmenej 5 mŕtvych. Správy o týchto úmrtiach pritom prichádzajú v čase, kedy ľudsko-právna organizácia The Assistance Association for Political Prisoners potvrdila, že počet civilných obetí v krajine dosiahol už cez 550, vrátane 46 detí. Tieto ozbrojené zložky pritom strieľali aj na neozbrojených protestujúcich, ktorí aj napriek slabej výbave a obrovskej presile zo strany vládnych síl neprestávajú s protestmi. Tie v Mjanmarsku vypukli po udalostiach z 1. februára, kedy armáda zvrhla demokraticky zvolenú vládu Au Schan Su Ťij, celosvetovo známej líderky, ktorá v minulosti za jej vytrvalý boj za ľudské práva dostala aj Nobelovu cenu za mier.
K násiliu voči protestujúcim pritom dochádza aj napriek tomu, že s aktuálnou situáciou v Mjanmarsku je oboznámený už celý svet. Dokonca aj samotný mjanmarský stály predstaviteľ pri OSN, Kyaw Moe Tun už dávnejšie odoprel poslušnosť mjanmarskej junte, ktorá na oplátku vyhlásila, že Kyaw Moe Tun už nemá právo reprezentovať krajinu pred najväčšou celosvetovou organizáciou. Bolo to najmä po tom, čo Kyaw Moe Tun prednesiel na pôde OSN ostrý prejav voči vojenským predstaviteľom krajiny, a vyzval na rázne kroky voči tým, ktorí sú zodpovední za vojenský puč. Predstavitelia Organizácie spojených národov a aj USA však stále považujú Kyaw Moe Tuna za právoplatného reprezentanta krajiny pri OSN. Táto skutočnosť zároveň demonštruje, že s dianím v krajine sú znepokojení najvýznamnejší aktéri svetovej politiky.
Demonštranti, ale ani vojenská junta sa prirodzene nevzdávajú, a obe strany vyvíjajú maximálnu snahu na to, aby zvíťazili. Mjanmarská armáda už dlhšiu dobu blokuje internetové spojenie v krajine, čím sa snažia sťažiť protestujúcim komunikáciu. Podľa armádnych predstaviteľov sú totiž násilnosti vyprovokované v online prostredí a v médiách, ktoré produkujú „fake news“, čím chcú krajinu destabilizovať. Protestujúci napriek tomu s odporom voči vojenským predstaviteľom krajiny neprestávajú, i keď postupom času protesty slabnú, pretože povstalcom začínajú dochádzať zdroje, ako aj motivácia. Ako symbol odporu sa však v krajine rozmohli aj takzvané „flower protests“, ktorými chcú poukázať na narastajúci počet mŕtvych v krajine, a zároveň si uctiť aj ich pamiatku.
Aj keď sa medzinárodná komunita z väčšej časti voči dianiu v krajine vyhradila, zatiaľ nedošlo k jednotnej akcii, ktorá by situáciu v krajine upokojila. Ako možné riešenie by mohlo byť uvalenie sankcií, vrátane kolektívnych donucovacích opatrení, s čím však napríklad nesúhlasí Čína, podľa ktorej by externé zapojenie sa do konfliktu iba zhoršilo situáciu civilistov, pričom by mohlo prísť k oveľa väčšiemu počtu úmrtí. Navyše, aj ďalšie juhoázijské krajiny preferujú riešenie sporu diplomatickou cestou, a sú výrazne proti zásahom zvonka, alebo dokonca vojenskej intervencii.
Riešenie sporu preto zostáva nejasné a doposiaľ napriek morálnemu a politickému odsúdeniu nedošlo k výraznejším krokom. To však nahráva do karát vojenskej junte, ktorá aj prostredníctvom nasadenia hrubej sily získava navrch.
Autor : Feri Tóth
