V nedeľu 16. januára sa v Srbsku uskutočnilo referendum zamerané na reformy súdnictva. Podľa prezidenta Aleksandra Vučića je reforma súdnictva nevyhnutná a je jedným z nutných krokov, ktoré musí krajina urobiť aby vstúpila do Európskej únie. Podľa opozície je však referendum zastrešované kontroverzným prezidentom príliš unáhlené a nepremyslené. Takmer 61% hlasujúcich vyjadrilo svoju podporu súdnym zmenám; proti bolo 39% zúčastnených. Zúčastnilo sa približne 30% oprávnených voličov - pričom v Srbsku kvórum na platnosť referenda neexistuje.
Podľa prijatých zmien získa súdnictvo väčšiu nezávislosť od legislatívnej a exekutívnej moci. Najväčšie zmeny pramenia vo fakte, že Národné zhromaždenie (parlament) tak bude voliť len štyroch predsedov Súdnej rady a Najvyššej prokuratúry, pričom sudcov a prokurátorov bude následne voliť práve tieto orgány. Referendová otázka znela “Ste za potvrdenia zákona o zmene Ústavy Srbskej republiky?”
Konanie referenda a zmenu ústavy podporuje ako Európska únia, tak aj Spojené štáty americké. Väčšina srbských vládnych strán a jej členov konanie referenda podporuje - na čele s prezidentom Vučićom. V relatívne konzervatívnom Srbsku je referendum vnímané ako požiadavka Únie voči suverenite Srbska či osobný politický krok prezidenta Vučića, pričom medzi opozičnými a nacionálne-ladenými stranami a populáciou sú toto práve fakty, prečo referendum získalo veľa odporcov. Odporcovia a srbská opozícia poukazovali hlavne na fakt, že zákon o zmene súdnictva bol vypracovaný bez širšej diskusie s odborníkmi či opozičnými stranami. Podľa nich tak zmeny v súdnictve neboli objektívne spracované a negarantujú že nedôjde k politickým vplyvom na jurisdikciu.
Západné štáty (vrátane Srbska) naliehali na vládu Kosova, bývalej srbskej Provincie, aby umožnila konanie referenda aj v Srbmi obývaných severných častiach Provincie. Kosovo túto požiadavku zamietlo, pričom Úrad prezidentky Kosova (Vjosa Osmani) zamietnutie odôvodnil slovami, že kosovské zákony “... neumožňujú konanie referenda jednej suverénnej krajiny na území druhej.” Toto rozhodnutie Prištiny v spoločnom vyjadrení oľutovali aj západné štáty po tom, čo Kosovo vynútilo návrat dodávok s referendovými lístkami naspäť do Srbska. Srbská vláda neskôr naliehala na kosovských Srbov aby išli voliť do pohraničných oblastí na území Srbska. Srbsko nezávislosť Kosova neuznáva, pričom Srbi, žijúci na území Provincie, sú Belehradom vnímaní ako obyvatelia Srbska a preto majú umožnené zúčastniť sa na referende.
Vzhľadom na nízku účasť občanov Srbska môžeme poukázať na dve veci - neochotu občanov podieľať sa na zmenách nárokovaných Európskou úniou a na neochote občanov podporiť kroky konzervatívneho prezidenta Vučića. Môžeme uvažovať, že kladne sa v referende vyjadrili väčšinou pro-európski ladení občania či podporovatelia kontroverzného prezidenta Vučića a jeho strany. Referendum však bojkotovali, poprípade hlasovali proti, aj niektoré opozičné pro-európske a liberálne strany. Tento fakt poukazuje na to, že dané referendum bolo v Srbsku vnímané skôr ako otázkou politických krokov Vučića než otázkou zmeny súdnictva na európsky model.
Autor : Jaroslav Cabuk
