Turecký minister obrany sa tento týždeň vyjadril, že Ankara je ochotná pristúpiť na kompromis s USA a zdržať sa plnej aktivácie ruského systému protivzdušnej obrany S-400. Jeho nákup predstavuje jeden z hlavných problémov v turecko-amerických vzťahoch a je príčinou amerických sankcií uvalených na Turecko.
Uvalenie relatívne miernych sankcií a vyradenie Turecka z programu F-35 prišlo ešte za bývalej americkej administratívy, a to aj napriek osobným sympatiám medzi Erdoğanom a Trumpom, ktoré Ankare umožňovali inak pomerne beztrestne viesť asertívnu zahraničnú politiku, často v rozpore so záujmami západných spojencov či NATO. Nová americká administratíva ale deklaruje ochotu postupovať voči Turecko ráznejšie. Americký veľvyslanec pre Turecko David Satterfield navyše potvrdil, že Spojené štáty neplánujú už uvalené sankcie zrušiť, pokiaľ sa Ankara ruských systémov nevzdá.
Turecko získalo prvé systémy S400 z Ruska v roku 2019 po prerušení rokovaní o obdobnom americkom systéme Patriot. USA vtedy odmietli poskytnúť tureckej strane podrobné informácie ohľadom technológie amerického systému. Podľa tureckých zdrojov je navyše takmer dokončená dohoda ohľadom dodávky ďalších systémov S-400 pre Turecko, pričom sa čaká len na finálne písomné odsúhlasenie Ankary.
Podľa tureckého ministra obrany Hulusiho Akara však prítomnosť ruskej techniky v armáde členského štátu NATO problém nepredstavuje. Ako príklad označil členské štáty NATO z bývalého socialistického bloku, ktoré sovietsku či ruskú techniku používajú dodnes. Jedná sa však relatívne starú techniku, zakúpenú ešte pred vstupom týchto krajín do NATO.
Akar taktiež poukázal na Grécko, ktoré ako člen NATO taktiež vlastní ruskú protivzdušnú techniku. V súčasnosti má Grécko vo výzbroji jednu batériu ruských systémov S300PMU-1, dislokovanú na ostrove Kréta. Batéria nie je uvedená do nepretržitého operačného stavu a Atény ju aktivujú len výnimočne, zvyčajne počas cvičení NATO. Grécko navyše umožnilo partnerom v NATO detailné preskúmanie ruského systému. Podobný systém používania navrhol Akar aj pre systém S-400, ktorý by Ankara mohla aktivovať len v prípade vojenského ohrozenia krajiny.
Tureckom navrhovaný kompromis ohľadom S-400 však nie je realistický. V porovnaní s gréckou akvizíciou S-300 je rozdiel najmä v kontexte, za akých obe krajiny ku svojim protivzdušným systém prišli. Grécko svoj získalo koncom 90. rokov, tj. v atmosfére zbližovania medzi NATO a Ruskom, pričom spoľahlivosť Atén voči NATO nikto nerozporoval. Ankara, na strane druhej, zakúpila S-400 v dobe, keď NATO považuje Rusko za rivala a za vopred jasného nesúhlasu aliancie či USA. Problémom je navyše tiež celková lojalita Turecka, ktoré sa často správa v rozpore so záujmami USA či NATO. Otázna ostáva tiež ochota Ankary skutočne realizovať navrhovaný kompromis. Zavedenie gréckeho modelu by pre Ankaru znamenalo tiež poskytnutie systému S-400 na štúdium expertom NATO, čo by nutne zhoršilo turecké vzťahy s Moskvou. Spojené štáty už zároveň oznámili, že sankcie budú stiahnuté len v prípade, ak sa Turecko zbaví S-400 úplne. To však Turecko nebude ochotné akceptovať, kým mu západní spojenci neposkytnú adekvátnu náhradu a tiež záruku v podobe zabezpečovania jeho protivzdušnej raketovej obrany voči rizikovým susedom ako je Irán či Sýria. Turecká strana navyše dlhodobo požaduje tiež ukončenie spolupráce USA s kurdskými milíciami v Sýrii. Pre Turecko je odstavenie americkej pomoci pre kurdské milície kľúčové – čo však Bidenova administratíva nebude ochotná urobiť.
Autor : Jaroslav Cabuk
