V Quetzaltenangu som minul aj predposledný quetzal, alekecal-nekecal, trebalo ísť dalej. Dve sympatické Nemky a jeden sympatickýnemecký Chorvát ma však nakoniec ukecali, nech v tej štvrťmiliónovej metropoleešte nejaký ten piatok zostanem. A keď nie piatok, aspoň nedeľu, cezvíkend vraj chicken busom nespravím ani jediný slepačí krok, a pešo sa mi tedafakt nechcelo. „Na gut, oukej gájs, you received me!“ (No dobre, v poriadkuľudia, dostali ste ma! :)
Piešťanské kúpele a gerlachovský vzduch
Náš spoločný plán bol odtrepať sa do Fientas Georginas;guatemalských vysokohorských kúpeľov, mohli by sme ich nazvať aj verejnýmkúpaliskom pre snobov. Snobský prívlastok odomňa dostávajú predovšetkým preto,že bežný chudobný indián sa do nich nedostane z dvoch dôvodov: po prvé,vstupné je na miestne pomery pomerne astronomické (8 dolárov) a po druhé,nepremáva k nim žiaden chicken bus, takže ak nemáte škodu pick-up, stenahratí. My sme síce žiaden pick-up nemali, ale nahratí sme tiež neboli. Jedensme si totiž z dedinky pod Fientas Georginas pickli. Stopovaniev Guatemale je síce fakt dosť rýchle, na druhej strane nejde o lacnýšpás. Náš nehispánsky západný look nás opäť raz prezradil. Agilná Nemka Lilliale našťastie dobre vedela, ako to v tomto pick-upovom biznise chodí,takže sa nám nakoniec podarilo zjednať celkom v pohode cenu – 5 dolárov naosobu.
Starring: (zľava) Lilli, autor tohto blogu, János
János vo víre vetra.
Lili a rozmazané indiánky.
So stúpajúcou nadmorskou výškou stúpala aj hmla...
Kúpele vo Fientas sú položené v nadmorskej výške 3 000metrov (teda vyššie ako Gerlach :), našťastie voda je v nich teplá skoroako na kúpalisku v Diakovciach. Z tridsaťmetrovej skaly nad nimivyviera smradľavý horúci prameň, ktorý ústi do prírodného kamenného bazéna,odkiaľ sa voda rozlieva ešte do ďalších dvoch malých bazénikov – tento krát užmenej prírodného pórobetónového charakteru.
Bohužiaľ, so svojím v americkom-aquaparku-celé leto-cibriacim-freestyleomsom tu veľmi machrovať nemohol – voda bola väčšinou plytká, minimálne po členkya maximálne po bradavky :) V tom prírodnom swimming poole sa tak čitak nedalo veľmi hýbať, na každom kroku po vás zazeral nejaký indiánskyprachatý snob číhajúci len na to, kedy mu stúpite na nohu. Vonku bola ináčporiadna kosa, zvlášť vo chvíli, keď ste z tej 40 stupňovej vajcovky nachvíľu vypadli na čerstvý trojtisícový studený vzduch. Ale ináč romantickémiestečko, všade naokolo vypínajúce sa horské zaparené masívy a zelenolícekapradie chrastiace v šume guatemalského bezvetria... (© by Milan Rúfus)
Toto nie sú žiadne Diakovce...
Babička a jej indiánska dcérenka. Všimnite si tie svetre. Fakt tam bola dobrá kosa...
Voda nám bola obom po bradavky...
Spomínaný smradľavý vodopádik s vajcovkou...
Exhibicionistické sklony autora tohto blogu sa občas prejavili aj za Atlantikom... (na tú zasranú skalu som liezol dobrých päť minút)
Po trojhodinovej čľapkanici nás ešte večer v hosteli čakalaďalšia namáhavá párty a moje ďalšie cestovateľské plány po pár glgochbieleho rumu opäť nadobúdali jasnejší charakter. Okolo pol noci sa k námdesiatim žúrujúcim batoháčom pripojil zblúdilý izraelský treveler, ktorý madokonale navnadil na tropické Río Dulce. Mal som v pláne odísť ešte naposledné tri dni (aj s cestou) do Guatemala City, ale po tom, ako na mňavšetci postupne začali vybaľovať farbisté gengsterské príbehy o zlodejskýcha násilníckych prepadoch, rozmyslel som si to. Trochu som sa obával, činakoniec stihnem lietadlo do USA, v New Yorku som už mal na tri dni zarezervovanýmastný hostel v Harleme. Ale ako hovorieva môj stále ešte nepočatý synHurban, nevstúpiš druhý krát do toho istého zmeškaného lietadla. Síceo zarastený chlp, ale nakoniec som všetko stihol.
Bejvák bez okien, agresívny indián bez sprchy
Río Dulce je tropické mestečko na rieke Río Dulce (och, akéoriginálne!). Je to že vraj celkom iná Guatemala, vlhká ako kokakolaa horúca jak zapálené hrdlo. Problém bol ale v tom, že to bolozasrane ďaleko. Quetzaltenango ležalo niekde na samom západe krajiny, Río zasena samom východe, navyše ešte pekne vysoko na severe. Guatemala City bolaniekde medzi tým. Po ťažkej párty sa aj ťažko vstávalo, takže naquetzaltenangskom zeleninovom trhu – okrem iného slúžiaceho aj ako hlavnáautobusová stanica – som sa ocitol až niekedy okolo poludnia. Spolu so mnou ajdve Nemky Nina a Lilli, ktoré sa po víkende vracali späť do Antiguy,odkiaľ každé ráno cestujú za svojím dobrovoľníckym džobom do hlavného mesta.János ostal v Quetzale – študovať španielčinu.
J@J, ako som zase hromžil na ten geniálny hromadný prepravnýsystém. Na máganicu vovnútri som si už relatívne zvykol, aj keď po siedmichhodinách mi z celej pravej časti tela ostal kompletne pomletý babkinpagáč. Tentoraz ma sralo iné: svoj dvadsaťkilový batoh som si nechal vyhodiť do„batožinového priestoru“ na strechu autobusu. Do Markízy tam, v GuatemalaCity už na ňom ani v ňom neostala jediná cverna suchá! Ja debil som sineuvedomil, že do cieľa cesty sa nedostanem skôr ako o siedmej večer,takže pravidelný guatemalský lejak ma zastihne niekde v strede cesty. Keďokolo pól štvrtej niekde pred Antiguou začalo liať ako z vane, už somtušil, že je zle. Ak by som si do batohu v Quetzaltenangu nasypal prášokna pranie, v Guatemala City by už bolo celé moje šatstvo dávno vypraté naôsmom programe. Moja drevená indiánska maska, moje malborky, moje rifle, môjuterák, moje tričká, moje svetre, moje náhradné krátke gate, ktoré som vláčilpre prípad, že by mi tie prvé zmokli – všetko bolo nasiaknuté vodou. Nevadí,vysuší sa v Río Dulce...
Na bejvák v Guatemala City som mal perfektný tip odJánosa – útulný hostelík v širšom centre za desať dolárov. Navyše,autobusová stanica súkromnej dopravnej spoločnosti jazdiacej do Río Dulce bola odtiaľ len asi 500 metrov. Sympaťácky majiteľ hovoriaci síce zábavnou, aleplynulou angličtinou, tichá izba na prvom poschodí bez okien, hypermarket zarohom – všetko, čo som potreboval.
Ak som v prípade Guate (skratka pre G.C.) spomínalfarbisté opisy ostatných cestovateľov pri ktorých tuhne v žilách krv, takv momente ako som sa ocitol zoči-voči tomu trojmiliónovému smradua chaosu, svoje dojmy som si zafarbil ešte viac. Guatemala City je právomoznačovaná za jedno z najchaotickejších a najnebezpečnejších miestv celej Latinskej Amerike. Orientácia v nej nie je až taký problém,keďže ulice sú označované tzv. americkým pravítkovým systémom, podobne akov celej Guatemale. Ale fakt, že som sa na ulici bál vyťahovať svojučerstvú digi-zrkadlovku hovorí sám za seba, a nakoniec aj za tú zrkadlovku. A tosom ešte o dva dni po návrate z trópov o jednej v nocibezradne blúdil po jej tmavých uličkách v snahe nájsť jediný funkčnýbankomat. A to sa v Guate všeobecne neodporúča používať akýkoľvekbankomat na ulici ani cez deň. Je pravda, že Lonely planet trochu preháňala je pravda aj to, že teraz trochu preháňa aj autor tohto blogu.
Ale aj tak, toto bolo asi to predposledné miesto, kde by somsa usalašil na zvyšok života. Naproti tomu taká čarokrásna Antigua alebo SanPedro la Laguna jednoznačne figurujú v prvej desiatke. Guatemala je šialeneamorfná a heterogénna zmes, povedala by možno teta Fogltancová, mojaobľúbená chemikárka. Avšak nehodno ju neľúbiť, hodno ju milovať, povedala byzase moja nenávidená slovenčinárka, ktorá vo mne celých tých osem gymnaziálnychrokov videla przniteľa slovenského jazyka (hoci z dyktátov som mal skoro vždijetnodki).
V Lonely planete som si našiel parádny bus za 7 dolárov,ktorý ma zajtra ráno odvezie priamo do Río Dulce. Nešlo pritom o žiadnychicken bus ale luxusný klimatizovaný mercedes. V Guate sídli viacerodopravných spoločností, ktoré vás za pár šupov odvezú kamkoľvek, hoci verejnéchicken busy vás odvezú tiež kamkoľvek a za ešte menej šupov.
Večer som ešte skočil do miestneho hypermarketu po nejaké tieguatemalské sucháre, čokolády a iné lacné dobroty. V hosteli som sivyhádzal všetku tú mokraď z premočeného batohu a porozvešiaval ju navšetky najnemožnejšie miesta v izbe.
Keď sme pri tej izbe, v podstate išlo o dosťdepresívnu miestnosť, ktorej chýbali okná, zato sa v nej dalo spaťminimálne tak nerušene, ako v tmavej fotokomore. Aspoň som si to myslel.
O jednej v noci som sa zobudil na šialený buchot nadverách. V polospánku som si nahováral, že asi niekto klope na celkom inédvere, ale po minúte nepretržitého treskotu som sa podujal otvoriť ich. Do ľavejruky som duchaprítomne chytil svoj mokrý švajčiarsky nožík, pravou som jemnepootvoril dvere. Vonku stál v tielku a trenkách odetý asištyridsaťročný podgurážený agresívne vyzerajúci hispánec.
„Čo ti je*e?!“ zahrešil som naňho vedomý si toho, že po anglickyaj tak nebude rozumieť a po španielsky zase neviem ja. Spustil na mňaakýsi šialený monológ, z čoho som rozumel len jedno slovo: „ducha“(sprcha). Ako mi neskôr došlo, pýtal sa ma, či mi nevadí, ak použije sprchu nachodbe (na desať izieb bola len jedna). Zaujímalo by ma, či takto trieskal nadvere každému, alebo o čo mu vlastne išlo, ale po piatich minútachbezcieľnej komunikácie som mu radšej zaželal buenas noches. Nechcite vedieť, čosa mi potom v tej tmavej izbe v noci snívalo.
Koho že to nestretnem pri ceste z Guatemala City! (španielska verzia povolebného billboardu Jána Zlotu)
Malária vie byť sviňa, ale tropická horúčava je tiež poriadna krava
Okolo štvrtej poobede som už spotený a rozhorúčenýpopíjal pivo v miestnom bare v Río Dulce a četovals Izraelčanom, ktorý cestoval tým istým busom. Za ubytkom sme sa aninemuseli dlho pachtiť, v bare si nás našiel miestny lodný taxikár ochotnýodviezť nás do jedného hostelíka hlbšie v džungli. V samotnom mesteRío Dulce sa ceny nocľahární šplhali do závratných výšok, táto naša vyšla ajs cestou na päť dolárov.
Cesta ku Karibiku lemovaná odstavenými chicken busmi.
Lekáreň v mestečku Río Dulce mala svoje gule :)
Po bezmála dvoch týždňoch strávených väčšinouv nadmorskej výške okolo 2 tis. metrov, kde sa teplota vzduchu pohybujepravidelne okolo 22 stupňov, ma tieto karibské klimatické zmeny zastihlinepripraveného. Tá štyridsaťstupňová vlhká tropická horúčava bola pomerneneznesiteľná, ešteže bezodné vody Río Dulce poskytovali perfektnú príležitosťako sa schladiť.
Tri veci, bez ktorých som sa celý čas nezaobišiel: Lonely planet, nesmrteľný zapík a lacné cigy
Ani to ich pivo nebolo najhoršie...
Hostelík v útrobách pralesa postavený na rieke Río Dulce. Schválne, či pochopíte vtip...
Romantický výhľad z okna. Ten uterák sa mi vysušil asi za 5 sekúnd...
Moskytiéra bola v tomto prípade fasa vec. Maláriou to v Río Dulce len tak hýri.
V našom prístave kotvili aj takéto indivíduá...
...na ktorých sa dalo plaviť po pralese.
Klasické guatemalské upozornenie na miestnych WC
Hneď doobeda som sa už musel ponáhľať pekne naspäť do Guate,odkiaľ na druhý deň nadránom letím naspäť do Miami, odtiaľ do New Yorkua po troch dňoch strávených vandrovaním po šedivých uliciach Manhattanu poštyroch mesiacoch konečne domov. O tom, že domov z Latinskej Amerikysa mi vonkoncom nechcelo sa snáď ani nemusím rozpisovať. Najkrajšie dva týždnev živote, snáď si to na staré kolená ešte niekedy zopakujeme :) Ak ste toso mnou vydržali až potiaľto, gratulujem amigos.
Toto sa volá kultúrny šok (biznis centrum na Manhattane)
Konečne Európa, smrk...
Adios!
