„Olllá“ skríkol namňa usmievavý poloindián hneď ako zaparkoval svoju dodávku v stredechodníka a vystúpil z nej na cestu.
„Para Panajachel, porfavor?!“ vysúkal som so seba španielčinu sentenciu.
„Sí, sí amígo!“
„No konečne! Kde si toľko trčal?! Hey girls, bus‘s finally here!“ zakričalsom na Ataru a Alizu, 2 kóšer babyz Izraela.
Mravce v nohách ažidovské sprisahanie
Medzi nesporné výhody mikrobusov patrí nepochybne to, že mátegarantované miesto na sedenie, nemusíte sa báť, že vám počas cesty lopnúpeňaženku a riziko ozbrojeného prepadu je relatívne nižšie akov prípade chicken busov. Medzinesporné nevýhody patrí fakt, že ak máte nohy ako Sklenaříková, budete si ichmusieť:
a) vyložiť na plafón
b) skrčiť do tvaru „vokáňa“, resp. obráteného písmena „V“
c) vystrčiť von oknom
V prvom prípade riskujete hanbu, v tom druhomvyskočené jabĺčko a v treťom to, že namiesto Adriany Sklenaříkovej sa už po niekoľkých kilometroch budetepodobať skôr na Heather Mills(ovú).
Aj tak neviem, o čom to tu točím, pri mojich 176-tichcentimetroch som aj tak žiadnu sklenaříkovskú dilemu nemusel riešiť. To všakneznamená, že ma v Panajacheli nečakali kompletne stŕpnuté stehná, ktorésa mi podarilo rozchodiť až niekde v uličkách San Pedra la Laguna (voSvätom Petrovi nad Jazerom, pozn. Jaz.ústavu SAV).
Atara a Aliza si chytili miesto pri šoférovi, ja ažcelkom vzadu, hneď pred ďalšími dvoma Izraelčanmi. Tentoraz znovu párik (akominule v Guatemala City, pamätáte? :). Ona dlhovlasá nežidovská kráska, on– dlhoraťafákový typický Žid.
„Takže vy ste brat a sestra?“ spýtal som sa krátko ponašom zoznámení; v skutočnosti som mal pritom oči zavesené len na ženskejpolovici tejto kontrastnej dvojice.
„Diz iz maj gŕl.... gŕl frend.“ odpovedal mi trochu nevrloRaťafák Deravá Plachta.
„Škoda,“ neodpustil som si a obaja sa začali smiať. Ja somsa nesmial. Fakt to bola škoda.
Tak či tak, s Raťafákom sa aj tak veľmi nedalo kecať, poanglicky vedel veľké kúlové, skoro také veľké, ako ja po hebrejsky. Jehohovorkyňa mi porozprávala klasický izraelský príbeh o cestovaní, ktorý sompredtým aj potom počul ešte asi miliónkrát. Izraelskávojenčina trvá tri roky, blablabla, u dievčať dva, blablabla, keď človekvyjde z vojny, na výšku sa mu ešte nechce, blablabla, takže sa vyberie dosveta, blablabla, preto je všade v zahraničí toľko Izraelčanov. Ahááá!
Klerikálno-nacionalistickí Matičiari by za tým videli židovskésprisahanie, tajnú dohodu slobodomurárskych sionistov o ovládnutí celejzemegule vrátane Mesiaca (bol Armstrong Žid?!). Ako prívrženec teóriío židovsko-kresťanskej vzájomnosti som však k paranoidnýmkonštrukciám mal predsa len trochu ďalej ako Sacha Baron Cohen .
Cestou som ešte stihol vysvetliť mojej ďalšej spolucestujúcej– asi 45 ročnej sympatickej Nórke – ako narábať s novým modelom HD kameryod Canonu. Nórka so mnou za odmenu počas jazdy natočila krátky politickynekorektný road document o živote osamelého batoháča z Nitry. „I love this country, it reminds me ourbeautiful Orava.“
Slobodná Kuba, Indiánsky raťafák a Mitch Bucanan
Vďaka tomu, že mikrobus meškal cca 2 hodiny, s Aldonousom sa v prístave v Panajacheli nakoniec nenašiel. Čo teraz? Bezbrehoblúdiť pobrežným malomestom a pokúsiť sa nájsť si strechu nad hlavou navlastnú päsť? Skúsiť sa loďou dopraviť do väčšieho Santiago de Atitlán? PrijaťAtarinu a Alizinu ponuku vybrať sa spolu do San Pedro la Laguna?
„Ozaj, nechceš s nami ísť do San Pedro la Laguna?“ Nonehovorím?!
„Ale čo by nie, trom sa ľahšie blúdi ako vám dvom a mnejednému ešte ťažšie!“ zafilozofoval som si.
Nastúpili sme na loďku a odviezli sa cez celé Lago.Hispánci za dolár, my ostatní za tri. Prvýkrát som sa cítil ako obeť rasizmu.Niet nad vlastnú skúsenosť.
Loďka za 3 doláre
San Pedro la Laguna je dedinka veľká asi ako NitrianskeHrnčiarovce. Predstavil som si, že čoby guatemalský turista skončím právev Hrnčiarovciach a nemám kde stráviť noc. Kam schovať svojich 18 batoháčkychslivák (=kíl)? Ukryť sa do jahodového záhonu a dúfať, že ma popritomneodrovná nijaký Úniou dotovaný ozbrojený farmár?Rozložiť si spacák kdesi v jarku a stráviť noc v smradľavejspoločnosti okoloidúcich kamiónov? Alebo čo? Alebo nič?
Našťastie, turistický priemysel pri Lagu de Atitlán je naďaleko vyššej úrovni ako ten pod naším Zoborom. Dedinka s nie viac ako 500obyvateľmi ponúka cestovateľom služby bezmála dvadsiatky lacných hostelov,penziónikov a open air ubytovní. A to sa guatemalské HDP nedás tým našim „čínskym“ ani porovnať.
Atara a Aliza už mali svoj tip – Casa de Elena. Prekrásnyhostelík, najkrajší, aký som kedy videl, s vlastným prístavom na Lagu deAtitlán, s hojdacími sieťami povesenými na každom kroku, s teplouvodou: v nadmorskej výške 1500 metrov viac ako užitočné. Cena? Mojadvojizbietka, ktorú som mal len sám pre seba = 30 quetzalov. Teda niečo cez 3doláre. Premeňte si na eurá, pardón, až v roku 2006...
Kam sa hrabe hrnčiarovský kultúrny dom!
„Hééééj, Aldona, čo ty tu?!“ nestačím sa čudovať, ktok nám zavítal. Presne tá Aldona, s ktorou som sa mal pred štyrmihodinami stretnúť v Panajacheli.
„To nemyslíš vážne?!!“ nestačila sa čudovať pre zmenu onaa hodila na mňa trochu vyčítavý, skoro by som povedal, že taký ten typickýmrzutý francúzsko-poľský fejs.
Vysvetlil som jej, že náš mikrobus išiel ako na kravách, žešofér meškal viac ako hodinu, že som myslel, že už tam na mňa aj tak nebudečakať. Ona mi zas porozprávala o jej meškajúcom chicken buse, takže doprístavu v Panajacheli prišla ešte neskôr ako ja.
„Hromadná doprava je ako smrť. Nikdy nevieš kedy príde,“vytiahol som z kapsáčov ošúchaný stredoeurópsky vtip. Na rodenú Poľku,momentálne už 20 rokov Parížanku, celkom zabral. Aldona sa na mňa prestalahnevať.
Nakoniec sme si s majiteľom dohodli šérovanie izby, takže každý zacvakal za noc len smiešnych 20quetzalov. Postele sme mali, pochopiteľne oddelené, Aldona nebola môj tip :)
San Pedro bol prekrásny. V dedinke to dýchalo takmermorskou atmosférou, všetko tu bolo nehorázne lacné, od ubytovania cez na ulicipredávané pečivárske špeciality (odporúčam bananový chleba!) až po biely rumv príjemne zariadenom prístavnom bare, ktorý si tu rozbehol jeden vtipálekzo Škótska.
Teraz konečne nejaké fotky zo San Pedra:
Vpravo: Guatemalský Ralf Lauren osobne
Dva dni pred Oslavou dňa nezávislosti to v San Pedre vyzeralo ako na 1. mája
Usmievaj sa týpek, budeš na blogu!
Ajoj ujo!
Deutsche Telecom má monopol aj v San Pedre...
Aldona mala v pláne vyliezť na druhý deň na niektorúz tunajších sopiek. Ponuka bola bohatá, vulkánmi sa to tu len tak hemžilo.Nakoniec sme sa však rozhodli pre „obyčajný“ kopec, zato položenýv nadmorskej výške niečo cez 3000 metrov. Indian Nose sa ale nakoniec pre dve Izraelčanky a jednuscestovanú Francúzku ukázal ako ťažko zdolateľná méta.
Večer sme ešte v rámci happy hour skočili na 4 Cuba libre (biely rum s kolou),s Aldonou sme ostali do jedenástej večer, košér baby sa uložili do posteleo čosi skôr. Tie drahocenné 2 hodiny spánku sme im s Aldonou nakoniecstrašne závideli. Ako jediný majiteľ hodiniek s budíkom som bol poverenýzodpovednou úlohou, ktorú by mi doma asi len málokto zveril – o pol tretejv noci zbuntošiť všetkých členov horolezeckej výpravy, vrátane seba. Tribaby zobudíš ľahko, ale čo s vlastným egom?!
Zľava: Aliza, Aldona, Atara a Cuba Libre
Pozornému čitateľovi predchádzajúcich batoháčskych seriálovýchčastí určite neuniklo, že nakoniec sme tomu indiánovi na špičku nosanevyliezli. Pôvodný cieľ bol z výšky troch tisíc metrov sledovať východslnka na beztak prenádhernom Lagu. Nakoniec sme skončili pár stovák metrov podvrcholom. Všetky tri baby sa zhodli na tom, že „ďalej už nevládzu“, „už terazvypľúvajú pľúca“ a „toto je pre nich dostatočne vysoko!“. Nechcem tu sekaťfrajera, môj prefajčený dýchací systém mlel z predposledného, aleodhodlanie mi rozhodne nechýbalo, nerád začínam a nedokončujem. Navyše,necvakali sme tomu sprievodcovi každý po 10 dolárov len preto, aby sme mudokázali, že naše západniarske nohy sú z rafinovaného cukru! Výstup stáltak či tak za to, východ slnka je síce kinematografické klišé jak rozopnutápodprsenka, ale zažiť to na vlastné oči, to je predsalen trošku iný hollywood. Check that out:
Slnko stoj...
...slnko nevychádzaj chcem byť s ňouuuu....
...s mojou láááskou farebnooou...
...nech sa táto noc neskončíííí!
S odchodom ranného zora odchádzame aj my...
Okolo obeda sme sa s Atarou a Alizou zahraliv Lagu na Baywatch; po trojmesačnej americkej záchranárskej praxi som prednimi machroval so svojimi plavčíckymi červenými trenkami a predvádzalkadejaké emergency jumpy, ktoré by mizávidel aj hocijaký Mitch Bucanan. Aldona medzitým odišla naspät do Antiguy,zajtra sa po šiestich mesiacoch (!!!) konečne vracia do Paríža. Naše cesty s Ataroua Alizou zase poputujú do Chichicastenanga– údajne najväčšieho stredoamerického trhoviska, ktoré sa v tomto malebnommestečku po stáročia koná každý štvrtok a nedeľu. Moje čapíky dostanúzabrať, v Chichi to bude hýriťfarbami jedna radosť. Doskakavania, priatelia.
