Po troch mesiacoch strávených v prenajatom dome na kraji Dublinu som sa so svojimi slovenskými spolubývajúcimi musel spakovať do faka a hľadať si nový bejvák. Kontrakt na nájom znel totiž iba do konca augusta a letenka až na 22-ho septembra. Dvaja zo šiestich z nás odleteli predčasne domov, my ostatní sme si pomohli, ako sme vedeli.
Ako sa hovorí, v núdzi spoznáš Číňana – môj šanghajský spolubarman sa mi sám ponúkol, že by som tie posledné tri týždne mohol stráviť v jeho podnájme. Maličký bytík, do ktorého sa okrem komunistickej zástavy ČĽDR, trojice gitár, chladničky plnej Heinekenov, sedacej súpravy, maličkej postele, tridsaťpalcového televízora, hifi veže, asi stovky metalových cédečiek a asi tisícky gitarových brnkátok, zmestil už len subtílny Ázijec... sa stal mojím prechodným domovom. Keď som tú kuticu, za ktorú Johny platil nezanedbateľných 120€/týždeň, prvýkrát zbadal, spomenul som si na slová mojej poriadkumilovnej matky „No to som si ale vychovala bordelára!“ Mami, nebudeš mi veriť: tu som sa cítil ako paranoidný poriadkumilovník prvého rangu. Darovanému koňovi som však na zuby nepozeral a zo slovenského údajného „poriadkokazca“ sa zo mňa pomaly stával „čínsko-írsky bordelársky prvoligista“...
Pozorný čitateľ sa iste pozastavil nad anglofónnym menom môjho cudzokrajného dobrodinca. Nie, v jeho prípade nejde o potomka amerických prisťahovalcov, ktorí za vidinou lepšieho zajtrajšku opustili najvýkonnejšiu ekonomiku sveta a vybrali sa do proletárskej Číny. Johny sa v skutočnosti volal „Šinj šju tchčaj“ (alebo nejako tak, alebo aj úplne inak...). Na nevzdelanom Západe sa však, rovnako ako aj ja, stretol s neschopnosťou tamojších domorodcov naučiť sa vyslovovať neanglické vlastné mená. Moja ďalšia spolubarmanka – krásna šikmooká Aziatka rovnakej štátnej príslušnosti ako Johny – si napr. hovorila Jessica.
Fonetické zákony slovenčiny boli pre Írov rovnako tvrdým orieškom. Po skúsenostiach z Anglicka som sa všade predstavoval v najskrátenejšej forme svojho mena (Palo), z čoho však okamžite vznikol Paolo, až ma nakoniec všetci žiadali, aby som im prezradil svoje skutočné first name. A hoci oficiálnou verziou môjho krstného mena ma na Slovensku, okrem despotickej top manažérky bývalého gymnázia, neoslovoval vôbec nikto, predstavil som sa ako „Pavol“.
„Hi, Pavlo, nice to meet you!“ Pavlo, Pablo, Paolo... A boli sme doma.
Musím otvorene priznať, že pobyt v Šanghaji ma stál množstvo fyzických i duševných síl. Spomínanú chladničku plnú holandského lageru som sa z vďaky voči svojmu kamošovi, snažil pravidelne dopĺňať. No a keď sa k alkoholickým orgiám v čínskom byte pridá každodenná dublinská „pubová turistika“, vašej kondícii to rozhodne nepridá. A to ešte nespomínam nočné gitarové jamy [džemy] končiace sa až ranným odchodom do práce. O našich krvou podliatych očiach sa už medzi štamgastami v práci začali pomaly rozprávať vtipy...
Keďže Johny odo mňa za ubytovanie nechcel zobrať žiadne peniaze, pokúšal som sa revanšovať svojím kulinárskym „umením“. Tak schválne, koľkí z vás majú radi napr. taký typický granadír! To nevadí, ja tiež nie. Ale keď ste v ďalekej cudzine, sám ako palec na nohe, chuťové reminiscencie v podobe jedla vašich prastarých mám, prídu vhod. Celý deň som zabil zháňaním mletej červenej papriky (podpultový tovar), kyslých uhoriek (ťažký luxus) a cestovinových fliačkov (what the fuck?!). Samému sa mi nechcelo veriť, ale granadiersky pochod bol po dlhom čase to najchutnejšie, čo som jedol. No a Číňan – mali ste ho vidieť...
Kuchárskemu kumštu som sa ale priučil aj ja. Johny ma zaviedol do obrovských ázijských potravín, ktoré sa na dlho stali mojím jediným zdrojom potravinových zásob. Čaro nepoznaného síce trochu narušila všade prítomná aróma dôverne známa z vietnamského obchodu s lacným textilom, ale aj tak som si pripadal ako na Ďalekom Východe. Po belochovi tam manažment supermarketu už asi dlho nepáchol. Keď som sa opýtal na tofu syr, zdalo sa mi, že predavačka sa mi zadívala hlbšie do očí; akoby chcela zistiť, či naozaj nie som šikmooký.
V urputnej snahe silou-mocou zažiť chuťovú exotiku, som neraz šliapol vedľa. Najmä vtedy, keď som si v dublinskom parku víťazoslávne otvoril plechovku s „čajom z morských rias“, v ktorom plávali akési kandizované zelené potvory. Ako správneho gurmána ma to ale neodradilo a pri ďalšej návšteve ázijskej samošky som vyskúšal aj „thajské krekry s výťažkom zo sóji“ či zaváraninu s neznámym obsahom, na ktorej etikete bolo na konci dlhého zoznamu ingredincií napísané „a tak ďalej...“. Občas ma naplo ma na vracanie, neskôr však prevládol pocit z nezabudnuteľného chuťového zážiku. (V skutku nezabudnuteľného... môj európsky pažerák si naňho spomenul ešte aj na druhý deň.)
Po dvoch týžňoch som sa zo Šanghaja musel vrátiť späť do Dublinu. Majiteľka bytovky ma totiž počas každotýždenného zbierania nájomného vyčíhla v Johnyho podnájme. Posledný týždeň som bol preto nútený stráviť v neďalekom hosteli. Z východnej Ázie som sa presunul na východ Európy – do Poľska.
O írskej ubytovni, kde sa bez znalosti jazyka našich severných susedov, osamelý cestovateľ len ťažko zaobíde, niekedy nabudúce...
