Oukej, tak teraz vážne. Situácia bola nasledovná: po troch mesiacoch strávených gastarbeiteringom na Britských ostrovoch som mal neodolateľnú chuť ešte pred závanom prvého septembrového studeného monzúnu niekam ďaleko vypadnúť. Niekam, kde slnko páli a voda láka, kde piesok horký je sťa pahreba, baby hnedé jak veľká potreba a vzduch voňavý jak hajzlový osviežovač (ten, ktorého aróma pripomína vôňu zasnežených tatranských končiarov). Ako prvé mi prišlo na um Taliansko a jeho nekonečné nádherné piesočnaté pláže, striebristé Stredozemné more a príjemné nesubtropické podnebie. Je aj relatívne blízko, čo bol podstatný argument, keďže za svojho spolucestovateľa som si vybral stopársky palec a na dlhé výpravy už v polovici septembra skrátka nebol čas.
Podarilo sa mi zlanáriť aj jednu kamošku, ktorá mi spoločný “stoping” sľubovala už dobré tri roky - zakaždým jej do toho niečo prišlo, ale teraz, teraz moja milá, už sa nemáš na čo vyhovoriť!
- Hm, Taliansko, čo ja viem, to je dosť ďaleko. Ja ti neviem, v piatok musím byť v Nitre.
- Veď je ešte len nedeľa! To stíhame nie? (-ironický úškrn na tvári-)
- A čo takto Balaton?
- To myslíš to maďarské komunistické jazero?
- Prečo komunistické?
- Sestra tam bola za socializmu.
- Aha.
- No, veď...
Z krajiny, kde sa kečup na pizzi považuje za trestný čin, kde dlhonohé štíhle brunetky obletujú chlpatí čiernovlasí machovia, kde Pavla Ruska a Silvia Berlusconiho vyhlasujú za pokrvných bratov... teda nakoniec nič nebolo. Po pravde, rozdiel medzi Oravskou priehradou a balatonským jazerom bude asi len v tom, že sestra na Oravskej priehrade ešte v živote nebola. Ale nevadí. Ako hovorí jeden kamoš, lepší lančmit na hajzli, ako ho*no v konzerve...
Plán znel teda nasledovne: z Nitry sa dostopovať najskôr do Bratislavy a následne do Budapešti, kde by sme v prípade nepriazne osudu strávili noc. Ostatné už bude, ako pri väčšine podobných dobrodružných výletov, iba v rukách Najvyšších.
Stopárske pravidlá a oranžové šortky
Stopárske pravidlo č. 1: ak máš pri svojom stopovaní k dispozícii aj ženu-stopárku, pravdepodobnosť tvojho stopu sa zvyšuje o viac ako dvojnásobok.
Chalan a baba vyzerajú pri ceste skrátka oveľa dôveryhodnejšie, ako iba samotný chalan, či nebodaj chalani dvaja. Naproti tomu osamelá stopárka môže v niektorých šoféroch mužského pohlavia vzbudzovať falošné nádeje o dôvodoch jej stopovania. Dievčatám, žiaľ, v tomto prípade nepomôže ani to, ak stopujú vo dvojici - falošné nádeje nadržaných automobilistov tým iba vzrastajú. Toto pravidlo platí pre všetkých stopárov ženského pohlavia: nikdy nestopujte samé! Nájdite si svojho spolustopára! Ak ste pekné, modrooké a viete variť, minimálne o jednom by som vedel...
Vysvetlili sme si už teda, že stopárom navzájom opačných pohlaví sa stopuje najlepšie. Potvrdilo sa mi to aj tentoraz. Už za necelú pol hodinu nám zastalo prvé auto: stará asi dvadsaťročná červená embéčka s ešte starším asi dvestoročným deduškom za volantom. Ako sme neskôr zistili, vôbec sa nedalo povedať, že jazda s ním by nezvyšovala adrenalín v našich žilách - skôr naopak. Deduško trpel zrejme nejakým druhom ručnej trasľavky, alebo nebodaj Parkinsonovou chorobou; jeho neustále trhanie volantom zo strany na stranu nás udržiavalo v permanentom strehu, kamošku sediacu vpredu dokonca prinútilo zapnúť si nepohodlný škodovkársky bezpečnostný pás. Zo strachu pred zlým zdravotným stavom nášho šoféra, sme sa ho pokúšali plynulou konverzáciou udržiavať v bdelom stave. Aj to zrejme napomohlo k tomu, že do Bratislavy sme nakoniec dorazili živí a zdraví. Pravda, s ešte pretrvávajúcou hypertenziou spôsobenou pomalým odbúravaním adrenalínu z krvi.
Po Bratislave nás osud zavial na prvú zahraničnú maďarskú benzínovú pumpu, potom už nasledovalo zúfalé čakanie na milosrdného šoféra, ktorý sa však ešte tesne pred západom slnka konečne objavil a vzal nás až priamo do centra Dolnej zeme. Cestou sme ešte stihli zmeniť cieľ našej cesty z Balatonu na Budapešť a ja som sa tak smutne rozlúčil s myšlienkou, že sa toho roku ešte budem mať možnosť uvidieť v plavkách. V mojich nádherných károvaných oranžových šortkách...
Welcome Budapešť, aj don spík ingliš
Napadlo vás už niekedy, čo by ste robili, keby ste sa o jedenástej v noci ocitli v centre dvojmiliónovej metropoly, v ktorej sa nielenže absolútne nevyznáte, ale nemáte pri sebe ani dostatok peňazí na akokoľvek lacný nocľah a k tomu všetkému, všetci naokolo rozprávajú takou prečudesnou mimozemšťaninou, že vám je z toho nanič? Našťastie, podobné stresové situácie som už mal vyškúšané, takže zúfalstvu a beznádeji som nepodliehal. Navyše, pocit zodpovednosti za osud neskúsenej stopárky ako aj za ten váš vlastný vás núti robiť zo seba felgmatika ad hoc. Tvárite sa, že všetko je v najlepšom poriadku, že presne takto ste si to predstavovali, že máte nápad, že máte plán... a v nádeji, že vás časom niečo napadne, pozývate svoju spolustopárku na fľašu piva. Alkoholom povzbudené lenivé mozgové závity vás vzápätí zaplavujú prvými nápadmi na riešenie vzniknutej situácie. A... máte to! Čo takto skúsiť nejaký internát, kde by sa nejaké to lôžko predsa mohlo nájsť?! To je ono...
- Počkať... nehovoril ten náš šofér, že nás vyhodí pred internátom, nech máme kde prespať? - rozmýšľam nahlas.
- Ja neviem, ty si sa s ním bavil.
- Iba som mu slušne prikyvoval. Po nemecky viem asi tak ako ty po maďarsky.
- Ale veď ja neviem po maďarsky.
- Aha...
Po niekoľkominútovom blúdení Budapešťou sme nakoniec natrafili na hlúčik opitých maďarských študentov stojacich priamo pred internátom. Debata s nimi fakt nemala chybu. Pri počúvaní ich lámanej dolnouhorskej angličtiny som si spomenul na istého Maďara, s ktorým som ešte pred mesiacom trhal britskú burinu, a na ktorého prízvuku sa rehotali nielen komplet všetci Angličania, ale aj ďalší kamoši z Južnej Afriky, Namíbie, Nigérie, Holandska, Kanady a v neposlednom rade aj jeden škodoradostný Pražák (o mojich skúsenostiach s krajinou kde vlažná voda je len snom a škaredé baby krutou realitou, snáď niekedy nabudúce).
Nakoniec sme z toho ich “öukej” a “jääs, jääs” pochopili asi toľko, že internátov je všade naokolo plná Budapešť a že sa na voľné lôžka máme opýtať priamo tam.
Ak som spomínal, že komunikácia s mladými Maďarmi bola prinajmenšom zábavná, tak debata s ohundranými internátnymi vrátnikmi prebiehala buď za používania mojej stoslovnej nemeckej zásoby, alebo za pomoci zeleného vreckového maďarského slovníka. Zabudnite na dobrodruhov typu Indiana Jones, ktorí s pomocou egyptsko-anglických vreckových encyklopédií úspešne uzatvárajú s arabskými obchodníkmi výhodné kšefty. Kým nalistujete “nemírtem”, ste zo strany vášho komunikačného partnera zasypaní desiatkou ďalších nezrozumiteľných výrazov, ktorých fonetický prepis sa navyše na ten správny gramatický v 99-tich percentách ani len nepodobá.
Čoskoro nastala hodina Há - vlastne ju v podobných chvíľach zvyčajne nazývam hodinou Zet. Há ako “Hľadám vHodný brloH”, Zet ako “Zo Zúfalstva tu asi Zgegnem”. Výsledok nášho trojhodinového behania po Budapešti: žiadne tunajšie internáty neposkytujú nocľah slovenským iredentistom z Felvidéku, tým viac, že neovládajú jazyk svojich ugrofínskych predkov. Poviem vám, že za Dunajom som bol iba zopár hodín a už mi to tam začalo poriadne liezť na nervy. Po predchádzajúcich cestovateľských skúsenostiach som si bol veľmi dobre vedomý toho, že nie je nič ťažšie, ako nájsť v dvojmiliónovom veľkomeste bezpečných a relatívne tichých desať metrov štvorcových, kde by ste si mohli v pokoji rozložiť stan. Nakoniec sa nám to podarilo, aj keď o bezpečnosti tamojšieho miesta sme v nasledujúce ráno viedli dlhú a vášnivú polemiku. Tajomný temný les v blízkosti štvorprúdovej výpadovky sa po východe slnka premenil na neudržiavanú zarastenú lúku; s najväčšou pravdepodobnosťou súkromný pozemok.
Good morning, good evening and... goodbye Busapest!
Za prvé miesto dopoludňajšieho odpočinku sme si zvolili historický park v areáli neskorobarokovej budovy z čias Jozefa II. Rozložili sme sa na nepohodlnú kamennú lavičku a na oproti stojaci kamenný stôl sme vyložili naše potravinové zásoby: štyri trojuholníky taveného syra, šesť rožkov, dve rajčiny, rovnaký počet pív a jednu polodopitú neznačkovú borovičku. Na pohoršené pohľady okolosediacich Budapešťanov sme reagovali rovnako pohoršujúcimi materinskými nadávkami. Počasie nám vskutku prialo, slnko pekne hrialo a vzduch bol svieži ako ten hajzlový osviežovač s arómou zasnežených tatranských končiarov. Bolo to jedno z tých krajších neskoroletných dopoludní, aké sa človeku na tomto svete podarí zažiť.
Počas prehliadky mesta sme zvládli všetky dôležité pamätihodnosti, vďaka užitočnej rade jednej peknej Maďarky (od ktorej som si ja debil zabudol vypýtať aspoň e-mailovú adresu) sme za služby mestskej hromadnej dopravy neplatili ani forint. Metrom sa dostanete z bodu A do bodu D skôr než stihnete povedať nem-szemmi-vallami. Na týchto nepripravených výletoch je to najlepšie aj najhoršie zároveň, že vlastne nepoznáte názvy všetkých tých zákutí, ktoré ste navštívili. Boli sme na “zelenom moste”, videli sme “obrovské kockované námestie”, sedeli sme na schodoch “veľkej galérie”, a tak ďalej a tak podobne.
Ešte v ten deň sme sa krátko po zotmení odviezli na legende komunistickej hromadnej dopravy (hovorím o Ikaruse), až celkom von z mesta. Tesne pred pol nocou sa mi moju zúfalú spolustopárku podarilo presvedčiť, že dnes už žiadneho stopa nechytíme, ergo opäť si budeme musieť rozložiť stan. Tajomný les v blízkosti štvorprúdovky sme vymenili za dva tajomné kríky v blízkosti diaľnice. To všadeprítomné žveum-žveum sa takmer nedalo vydržať, asi aj preto sa mi snívalo o Michaelovi Schumacherovi ako som ho vyhodil z toho jeho červeného monopostu a celú noc som bol jazdcom formuly jeden iba ja sám... Jednoznačne druhá najhoršia noc v mojom živote.
No a pokiaľ ide o ten Pozsonyvármegyi Hivatalos Lapja, pred týždňom som mal skúšku z dejín slovenskej žurnalistiky. O Novinách Bratislavskej hradnej župy v Budapešti jakživ nechyrovali. Ja som vedel, že to moje štúdium raz bohato zúročím...
