Tiež sa vám čosi podobné už v živote stalo? Teda, že ste sledovali vedomostnú súťaž a všetci jej účastníci vám pripadali jemne povedané „menej inteligentní“ ako vy? Cítili ste sa ako king? Vzápätí ste si dali prihlášku do televízie a oni vám dali šancu ukázať, čo naozaj viete? Ak ste odpovedali na všetky uvedené otázky áno, tak potom vitajte v klube...
Do vedomostnej relácie TV Joj Páli Vám to? som sa prihlásil esemeskou. Jednoduchý slovný rébus som vyriešil skôr než som napočítal do 160. Ešte v ten deň mi z televízie prišla úprimná gratulácia k úspešne vyriešenej úlohe a zároveň som bol vyzvaný, aby som na e-mail jojky poslal svoju súčasnú fotografiu plus kontaktné údaje. Už o niekoľko mesiacov som bol pozvaný na nakrúcanie spomínanej relácie. Jednoduché? Zo začiatku...
Ani neviem ako, zrazu som sa ocitol na mieste, kde sa ešte pred pár tuctami rokov tvoril zlatý fond slovenskej kinematografie. Namiesto parenice som držal v ruke horiacu spartu a namiesto ovečiek sa všade naokolo pásli len rýchlo kvasené televízne celebrity. Rozmýšľal som zhruba nad tým, ktorý vtipálek pomenoval toto neidylické miesto plné skla a betónu Kolibou. Poslednými zvyškami nedotknutej prírody na tomto území boli pritom len trsy trávy obrastajúce obrubníky príjazdovej cesty.
Po príchode do televízneho štúdia si ako prvé všimnete predovšetkým to, že je akési malé. Mediálne ksichty sa v rôznych „domách s markízou“ či „raňajočkách“ často sťažujú na to, že kamera pridáva kilá. Zo skúsenosti dodávam, že pridáva nielen kilá, ale aj metre štvorcové. Z kresla vašej obývačky sa vám asi zdá, že televízne štúdio môže byť veľké asi ako kultúrny dom Matice slovenskej, ale verte mi – Páli Vám to? by sa dalo pokojne natáčať aj v jednoizbovom byte mojej šalianskej babky.
Po prehliadke štúdia sme sa všetci pätnásti potenciálni súťažiaci presunuli do akéhosi výklenku na chodbe, kde sme si vyžrebovali poradové čísla. Rozdelili nás do piatich skupiniek po troch, pričom na mňa prišlo až nakoniec. Znamenalo to zhruba toľko, že na svoje mediálne vystúpenie si budem musieť počkať najmenej päť hodín, čo bol v danej situácii dostatok času na nervové zrútenie a následný odvoz na psychiatriu. Natáčanie takmer polhodinovej relácie totiž v skutočnosti trvá zhruba trištvrte hodinu. Keďže sa nejde naživo, televízny štáb si nerobí hlavu z toho, ak sa moderátor občas zakokce, súťažiaci povie čosi nevhodné, alebo jednoducho zlyhá kamerová či zvuková technika. Počas jedného dielu Páli Vám to? sa takéto situácie vyskytnú pokojne aj päť–šesť ráz.
Po spomínaných piatich hodinách som konečne sedel v „horúcom kresle“. Ak by som mal byť presný, v skutočnosti to bola len akási neprirodzene vysoká barová stolička, s čím mali občas nemalé problémy najmä postaršie dámy najmä nižšieho vzrastu. Situácie, keď sa súťažiaca nie a nie vyštverať na to zákerne skonštruované sedadlo tu boli na dennom poriadku. Čoraz väčšmi som nadobúdal celkový dojem o filozofii tejto súťaže. Totiž, ide zhruba o toto: účastníkom relácie za každú cenu vytvoriť podmienky, ktoré umelo zvýšia ich už aj tak dosť vysokú hladinu adrenalínu v krvi, čo zase sekundárne ovplyvní kvalitu ich mozgovej aktivity, takže čo za normálnych okolností vyrieši každý tupec sediaci v teple svojej obývačky, vo svetle kamier sa stáva rébusom hodným udelenia Nobelovej ceny. Nakoniec, priznal to aj náš sprievodca – žoviálny týpek s bejzbalovou čiapkou na hlave obrátenou naopak. V skutočnosti nejde o to, že by sa televízia obávala príliš vysokých výhier – ich výška sa s celkovým profitom plynúcim z reklamy z relácie nedá ani porovnať. Ide o to, aby mali diváci pocit, že sú na tom intelektuálne ďaleko lepšie ako tí zasrane tupí súťažiaci, čím pôžitok zo sledovaného programu aritmetickým radom narastá. Koho by už bavilo sledovať vedomostný kvíz, kde každý účastník pozná ďaleko viac odpovedí ako vy?
„Tak a máme tu ďalšieho súťažiaceho!“ vykríkne Peter Kočiš a pozrie sa na mňa. Kým stačí vysloviť moje meno, schádzam zo svojho nepohodlného kresla a presúvam sa do hlavného súťažného kresla tej istej nepohodlnej konštrukcie.
„Pavol Štrba je z Nitry... rovnako ako ja... a študuje v Bratislave.“ Moderátor sa náhle obráti smerom k zaplatenému komparzu, teda obecenstvu. „Ale pozor! Pri Pavlovi tu mám napísané, že sa venuje... a teraz dávajte pozor: čítaniu, písaniu, gitarovaniu, vysávaniu a spaniu. Tak toto mi musíš vysvetliť, Pavol.“
Ešte pred samotným spustením relácie ma Peter Kočiš upozornil, že som nevyplnil dotazník o všeobecných údajoch a vraj mu mám rýchlo povedať svoje záľuby. Vysypal som naňho vyššie spomenuté výrazy, nič lepšie ma v tej chvíli nenapadlo.
„Tak ako je to s tým vysávaním?“ spýta sa Kočiš.
„Ak mám byť úprimný,“ rozmýšľam nad svojou prvou správnou odpoveďou, „to bol viac menej taký vtip.“
Peter Kočiš sa nenútene zasmeje, poznamená niečo v tom zmysle, že to berie ako verejný prísľub pre moju mamu a hra sa konečne začína.
Svoj pohľad obrátim na maličkú obrazovku vľavo hore a s problémami lúštim zadané slová. Do očí mi svieti strategicky umiestnený reflektor vedľa monitoru. Na nose ma svrbí televízny púder, za uchom ma tlačí okolo hlavy obtočený držiak na mikrofón.
Prvé slovo bolo ťažké. Že vraj relé. Aj keď s počudovaným výrazom na tvári, predsa len som ho vyslovil. Fajn, ideme ďalej. Dámska ozdoba na šesť písmen. „Písmeno!“ zakričím a v momente búcham po priľahlom tlačidle. Na monitore sa objaví bé. „Brašňa,“ vykríknem natešene, ale ešte predtým, než zaznie signál oznamujúci nesprávnu odpoveď, chytám sa za hlavu. Brošňa, ty debil, brošňa! Vidím svoje astrálne telo sediace pred televízorom nadávajúce na toho tupca sediaceho v kresle.
Nakoniec z toho nebolo žiadna sláva. Moja tehotná súperka si odnáša sedemdesiat tisíc; celkom sympatická, úprimne jej to prajem.
Svojich päť minút slávy mám definitívne za sebou. Vlastne, nie tak celkom. Po odvysielaní relácie ma spoznávajú neznámi ľudia, ozývajú sa polozabudnutí kamaráti, skrátka, svetská sláva na nitriansky spôsob.
Ale, ako hovorí klasik, lepší lančmit na hajzli, ako hov** v konzerve.
