V učebni s rozlohou päť krát päť metrov bolo dusno. Spolu s učiteľom sa v nej tiesnilo aj dvanásť malých gymnazistov naukladaných v štyroch laviciach po troch. Svetlo do miestnosti prenikalo len cez tri vetračky a jedno veľké okno, oproti bola čierna popraskaná tabuľa, pod ňou hŕba polámaných kried a tiež špinavá zaprášená špongia. Tá pri akejkoľvek manipulácii šírila v miestnosti ťažko dýchateľný biely smog; učiteľ sa preto rozhodol zotierať tabuľu len vtedy, keď už to bolo naozaj nevyhnutné, vďaka čomu bola celá popísaná nezrozumiteľnými výrokmi z biblie, biblickými kresbami a Mojžišovým devätorom - desiate Božie prikázanie bol katechét kvôli nedostatku miesta nútený napísať fixkou na stenu, za čo si vyslúžil viaceré výčitky zo strany svojich žiakov - ťažkých mudrlantov a budúcich pseudointeligentov.
Atmosféra na hodine pripomínala atmosféru amerických westernov zo sedemdesiatych rokov, keď neznámy biely kovboj vyvraždí komplet celý saloon plný prašivých ožratých dingov. Len namiesto žltého pieskového oparu biely kriedový prach a namiesto divokozápadnej putiky jazyková učebňa. V úlohe kovboja čerstvo vysvätený mladý ambiciózny kňaz, v úlohe mŕtvych obetí na smrť unudení gymnaziálni pubescenti.
„Nemá niekto z vás oheň?“ Kovboj odrazu prerušil svoj katarzný monológ. Prašiví ožratí dingovia vstali z mŕtvych. Zdvihli svoje unavené hlavy, ktoré predtým ležali na laviciach, a nechápavo sa pozreli na svojho učiteľa.
„Pýtam sa, či nemá niekto z vás zapaľovač,“ zopakoval ešte raz katechét. „Tak bude to?! Netvárte sa všetci tak sväto!“
Atmosféra bola hustá ako maslo. Dala by sa krájať - hoci aj príborovým nožom.
„Stačia aj zápalky?“ Ticho ako prvá preťala predsedníčka triedy. Kňazova tvár sa rozžiarila.
„Stačia. Daj!“ Pastier podišiel k nesmelej ovečke a z vrecka svojho tmavomodrého plsteného svetra vytiahol krabičku červených marlboriek. Vybral z nej predposlednú cigaretu a požiadal gymnazistku, nech mu pripáli.
Ponad kriedový opar sa začal vznášať hustý cigaretový dym. S pribúdajúcimi farárovými šľukmi ho onedlho bola celá miestnosť.
V obrovskej prázdnej miestnosti s rozlohou päť krát desať metrov bolo teplo a, nebyť nepriaznivých okolností, aj celkom príjemne. Vo vzduchu bolo cítiť záchodový osviežovač, arómou vzdialene pripomínajúci zasnežené tatranské končiare. Na nevkusných nemocnično-bledozelených stenách boli ponalepované modré tapety so žltými kvetinkami a červenými pásikmi. Okrem zasvätencov - riaditeľky, zástupkyne riaditeľky, riaditeľkinej sekretárky a strhávača tapiet Igora a nalepovača tapiet Miloša - však nemal o pôvodnej bledozelenej farbe stien nikto ani páru.
V riaditeľni bol ešte veľký pracovný stôl a dve čierne kožené kreslá stojace na jeho opačných koncoch. Obrovský plechový trezor uložený hneď pri dverách síce trochu kazil celkový estetický dojem, no v tejto škole bola aj tak prvoradá bezpečnosť. Napokon, svedčil o tom aj vzhľad samotnej top manažérky gymnázia: jej mohutná postava okorenená štvorkovými poriadnymi ceckami vzbudzovala priam univerzálny rešpekt.
„Vysvetlíte mi ešte raz, čo ste tým chceli dosiahnuť, PANE?!“ kričali na úbohého vyplašeného kňaza prefajčené hlasivky riaditeľky.
Katechét iba sklonil hlavu, prekrížil nohy a vzopäl ruky do modlitebnej polohy. Táto komunikačná poloha mu zjavne nevyhovovala. Zatiaľ čo riaditeľka sedela na akomsi vyvýšenom pódiu za rozmerným dubovým stolom, on sa tiesnil vo svojom maličkom koženom kresielku umiestnenom v strede miestnosti. Za tie tri mesiace, čo je kňazom si už zvykol na kostolný rečnícky pult, do ktorého, ak je treba, môže oprieť svoje trasľavé paže a uzemniť tak trému, ktorá mu v podobných situáciách spôsobuje žalúdočné bolesti, potenie rúk a nechcite vedieť, čo ešte.
Bol v cudzom teritóriu. Konverzačný hendikep. Obrovský prázdny priestor, na konci ktorej bol riaditeľkin stôl, ho znervózňoval. Modré tapety so žltými kvetinkami a červenými pásikmi ho, naopak, upokojovali. Plechový trezor mu dodával pocit istoty.
Nie, nedovolí emóciám, aby ovládali jeho život!
„Pani riaditeľka,“ začal, „veci sa majú tak. Musíte chápať, že v mojom povolaní, viac ako kdekoľvek inde, záleží predovšetkým na zaujatí poslucháča. Recipienta, aby som použil váš žargón...“ Katechét na chvíľu zdvihol pohľad z plávajúcej podlahy na autoritársku riaditeľku gymnázia.
„Vec sa má tak,“ pokračoval „že tie predpubertálne chúdence musia počas ôsmich hodín strávených za lavicou, príšerne, ale príšerne trpieť. Nuda je nebezpečná vec. A diabol nikdy nespí. Potreboval som tie úbohé duše zmietajúce sa v emocionálnom i duševnom marazme čímsi zaujať. Viete, spomenul som si, že vlastne...“
„DOSŤ! STAČILO, pán farár. VON!“ rozkričala sa topmanažérka a ukázala smerom na dvere.
„Chcem len povedať, že...“
„Povedala som! Vypadnite z mojej pracovne! Na tejto škole ste skončili!“
„Ale, pani vedúca, mňa predsa nemôžete...“
„Povedala som!“
„Ja som služobník Boží, zastupujem Boha, vy ma nemôžete len tak...“
„Hovorím vám! Povedala som!“
Kňaz vstal z kresla, vytiahol z vrecka príručnú bibliu a obrátil ju smerom k svojej prekliatej ovečke.
„Odíď, SATAN!“ zakričal z plného hrdla.
Veci sa vyvinuli v katechétov neprospech. Všetko bolo vopred pripravené. V prípade nezáujmu gymnazistov o Božie slovo použiť starý trik s cigaretou. Injekčná striekačka naplnená vatou, cigaretový dym, ktorý zafarbí bielu hmotu na odporne žltú, poukázanie na to, ako vyzerajú prefajčené pľúca nikotínovej trosky, výstraha, ponaučenie, záverečná katechéza.
Tentoraz sa nestihol dostať k pointe.
Otvorená vetračka, cigaretový zápach v jazykovej učebni, fajčiaci kňaz, náhly vpád riaditeľky, nechápavé pohľady detí... na parapete sa nesedí!
Veru tak:
(...)
11. Fajčenie škodí Vám a ostatným okolo Vás
