99 rokov samoty

Deň posledný
Či odložil písacie brko späť do kalamára, alebo schoval písací stroj naspäť do skrine, či len jednoducho vypol počítač... na to sa už nik nepamätá. Doba, v ktorej žil tu vonkoncom nehrá úlohu. No jedno je isté: takto nejako sa to celé skončilo...

Na literárnom diele, ktorého epilóg práve dopísal, pracoval celý život. Vlastne by sa dalo povedať, že po celých tých dlhých 99 rokov samoty ani nič iné nerobil - iba písal svoj veľký Príbeh. Román, ktorý nikdy nemal a nikdy nebude mať obdoby. Grandiózna fabulózna story o všetko aj o ničom, o láske aj nenávisti, o hlade aj o sýtosti... jednoducho: o živote ako takom, v celej jeho šírke a komplexnosti. Generácie a generácie jeho pravnukov budú čítať toto veľdielo a čerpať z jeho myšlienok; inšpirovať sa nimi, polemizovať, démonizovať i heroizovať. Jeho Príbeh bude prvou knihou na poličkách intelektuálov i bedače, bude šlabikárom pre všetkých ktorí prahnú po empírii, po zážitku, po poznaní. Svet konečne potreboval dielo ako je toto, potreboval, aby ktosi konečne zachytil podstatu nášho bytia, arché našej existencie. Áno, starec je vskutku hrdý, že to bol práve on, komu sa prvému a jedinému toto všetko podarilo!

Hoci celý život pracoval len na svojom veľdiele, a naozaj mu na iné čas neostával, dnes vonkoncom neľutuje všetky tie roky askézy a odriekania. Už viackrát v živote si povedal dosť, veľakrát zaprisahal, že sa nedotkne kalamára, písacieho stroja, alebo klávesnice. No vždy našiel silu, aby pokračoval v začatom, nepoľavil, dobehol maratón...

Ešte raz si v hlave zopakoval poslednú vetu, ktorou končí jeho Príbeh. Niečo sa mu na nej nepozdávalo, tá štylizácia akoby nevyjadrovala dostatočne synteticky myšlienku, ktorú chcel zachytiť. Nič už však nezmôže, aj keby chcel. Žiadne korekcie, nijaké úpravy. Brko mal už zastrčené v kalamáre, písací stroj bol už v skrini, počítač bol už dávno vypnutý.

Starec sfúkol plameň na plynovom sporáku a na smrť unavený sa rozvalil na svoju skromnú posteľ z bukového masívu. Natiahol si všetkých päť údov, až mu v kĺboch zapraskalo, párkrát ešte zmenil polohu... ale potom už tuho zaspal. Tak tuho, že v to ráno sa vôbec nezobudil. Ani v to ďalšie a ani v iné...

Deň 36 159-ty
Starec s námahou vstal z postele. Boli ešte len štyri hodiny ráno, no v jeho veku už nespavosť nepatrí medzi ojedinelé zdravotné komplikácie. Problémy tohto druhu mal už dobrých 70 rokov.

Pozrel sa cez oblok, v diaľke bolo vidieť krásne červenkasto sfarbené mraky, slnko sa práve chystalo výjsť. Mal rád túto panorámu, ktorá sa mu každé ráno ponúkala. Nie, nemal televízor (nevedno, či v tom čase vôbec televízor existoval), mal len svoju panorámu. Je síce pravda, že preňho už za tých 99 rokov stratila kus svojho čara, no ešte stále si uvedomoval, že je to jedno z najkrajších pohľadov, aké sa človeku na tomto svete núkajú.

Hneď ako vstal, ešte predtým než vykonal rannú hygienu, sadol si na svoju obľúbenú stoličku z bukového dreva; odhodlaný pokračovať vo svojom veľdiele. Dnes sa konečne pustí do epilógu – záverečnej časti Príbehu. Bude nadmieru komplikované a namáhavé utvoriť synopsu všetkých jeho myšlienok, vybrať to podstatné, keď podstatné je všetko a nepodstatného niet. Čaká ho ťažký deň!

Deň 36 103-tí
Boli štyri ráno a starec už stál pri okne, nemo pozorujúc krásnu prebúdzajúcu sa prírodu. Zakaždým ho fascinuje ten spôsob, akým ranné vychádzajúce slnko dokáže sfarbiť snehobiele oblaky tým krásnym červenkasto-oranžovým spôsobom. Ešte predtým, než vykonal rannú hygienu, zmocnil sa ho akýsi krátkodobý pocit šťastia z toho, že mu bolo umožnené ... vlastne, že mu je každé ráno umožnené, vidieť túto nádheru. Dnes už po 36 103-tí krát...

Rýchlo sa rozbehol k svojej obľúbenej bukovej stoličke, no kým sa stačil dotknúť brka, písacieho stroja, alebo klávesnice, zabudol, akou myšlienkou chcel vlastne obohatiť svoj Príbeh. Smutný opúšťa svoju chatrč a 31 dní o ňom nieto ani chýru, ani slychu...

Deň 35 808-my
Sú štyri hodiny a starec s námahou deväťdesiatosemročného muža vstáva zo svojej postele. Ešte pred vykonaním nevyhnutných hygienických potrieb uteká k oknu, kde ho však čaká obrovské sklamanie. Dnes neuvidí svoju obľúbenú panorámu, je zamračené. Vidí len odporne sivo sfarbené mraky; ani náznak vychádzajúceho slnka. Už-už sa otáča, že si pôjde opäť ľahnúť, v tom ho však náhle osvieti grandiózna idea, ktorá sa mu fantasticky hodí do jeho Príbehu. Prichádza na to, že aby si človek uvedomil, čo je krása a čo nie, musí dôjsť k jej konfrontácii s čímsi nekrásnym. Áno, kedy by si inak uvedomil, že červenkasté mraky sú krásne, keby nikdy nevidel aj tie sivé, odporne deprimujúce?! Konfrontácia je siedmym aspektom komplexnosti tohto sveta! Konečne prišiel na ten idiotský siedmy aspekt!

Rozbehne sa k svojmu písaciemu stolu a chytí sa brka, alebo vloží papier do písacieho stroja, alebo zapne počítač.

Deň 29 502-hý
Sú ešte len tri hodiny, no starec už sedí za svojím bukovým stolom a píše 154. kapitolu Príbehu. Kým vyjde slnko, musí ju dopísať, pretože pojednáva o hĺbke ľudskej duše v celej svojej podstate a starec si plne uvedomuje, že o hĺbke duše sa za denného svetla písať nedá. Horiaci plynový sporák vrhá temné svetlo na pergamen, papier alebo obrazovku, intenzitou tak akurát. V izbe je temná atmosféra, starec je v hlbokej depresii... všetko je tak ako má byť.

Deň 29 220-ty
Starec sa rozhodol, že dnes nenapíše ani čiarku. Je tomu totiž presne 80 rokov, čo sa pustil do písania svojho Príbehu. Presne 80 rokov samoty. Takmer sto rokov odriekania, zabúdania na základné hygienické potreby; nehovoriac už o iných - biologických, sociálnych, nedajbože sexuálnych. Starec už pomaly zabudol, aký život žil predtým, než učinil ťažké, ale správne, rozhodnutie pustiť sa do písania veľdiela, grandióznej story o všetkom aj o ničom, o živote v celej jeho šírke, o podstate nášho bytia. Dnes si už určite nespomenie kde, ako a s kým vlastne žil. Hádam to ani nie je podstatné...

Usadil sa vo svojej obľúbenej stoličke, vyložil si nohy na stôl a naplno vychutnával askézu, ktorá bola všade naokolo. Žiadne jedlo (iba tu a tam lesné jahody; aj to iba počas sezóny), nijaká čistá voda, nijakí ľudia, nič. Iba on, bez ničoho a nikoho, v celej svojej podstate.

Deň 19 201-vý
Starec dnes vyriešil svoj problém. Nevedno ako, veď v okruhu najmenej niekoľko stoviek kilometrov je tu azda jediný ľudský tvor... no dokázal to! Opäť našiel zmysel života, opäť začal písať.

Asi sa pýtate, čo robil celých tých dlhých desať rokov. Nuž, zbieral grandiózne idey do 149. kapitoly svojho Príbehu, najúžasnejšej a najfantastickejšej kapitoly.

Deň 19 200-tý
Dnes je tomu presne desať rokov, čo starec prestal písať svoj Príbeh. Nie, vonkoncom nie kvôli poklesu inšpirácie, tej má starec vo svojom časopriestore naozaj dostatok. Stačí keď ráno vstane a pozrie sa cez oblok. Zakaždým sa mu naskytne inšpiratívny pohľad na vychádzajúce slnko, ktoré dodáva oblakom na nebi nádherné červeno-oranžové zafarbenie. Vtedy prichádza na fulminantné nápady. Ako napríklad minule, tuším pred dvadsiatimi rokmi. V kapitole pojednávajúcej o možnostiach využitia bukového dreva na iné než stavebné účely vtedy narazil na problém, ktorým sa trápil dlhé týždne a mesiace. Nepomohlo ani trieskanie hlavy o bukový masív, ani iné drastické metódy privodzujúce stratu vedomia.

V jedno ráno, ako obvykle, stál pri okne a pozoroval panorámu; tentoraz dlhšie ako inokedy. Celých osem hodín nehybne stál a civel na tú nádheru. A vtom mu to došlo! Tak ako slnko vzniklo preto, aby svietilo a zohrievalo zemskú atmosféru, tak ako oblaky sú na to, aby z nich pršalo... tak rovnako bukové drevo sa dá použiť LEN a LEN na stavebné účely! Vtedy niekedy pochopil tretí, najdôležitejší aspekt komplexnosti tohto sveta.

Inšpirácie mal starec naozaj dostatok, to naozaj nebol dôvod na desaťročné prerušenie jeho literárnej činnosti. Problém bol v niečom celkom inom....

Deň 15 548-my
145. kapitola, strana číslo 80 426. Starec prestáva písať. Bukovým lesom sa ozýva strašný rev. Medvede zalezú do svojich brlohov, pandy opustia bambusové polia, koaly pozliezajú zo svojich konárov. Čas a priestor tu naozaj nehrajú úlohu.

Starec má problém. Došiel mu atrament, alebo papier, alebo elektrina. Niečo z toho, alebo aj vôbec nič. Čo, naozaj netušíme. Ale opakujem: to v našej story nie je to podstatné.

Deň 1000-ci
Starec dnes učinil veľké rozhodnutie. Áno, bolo to práve v tisíci deň jeho samoty, kedy sa definitívne rozhodol zaznamenať svoje geniálne myšlienky na papier (dnes už s určitosťou vieme, že to bol papier) a uchovať ich pre potreby budúcich generácií. Napíše knihu. Bude to Príbeh s veľkým Pé. Ešte presne nevie, o čom chce vlastne písať, ale počas tých tisícich dní plných premýšľania nad najzložitejšími otázkami tohto sveta prišiel na mnoho záverov, ktoré vo svojej knihe určite použije.

Deň 100-ý
Už takmer sto dní strávil zbieraním lesných plodov, lovením drobnej lesnej zveri a kálaním bukových stromov, ktorých je tu všade naokolo dostatok. Starú hrdzavú sekeru, ktorú našiel neďaleko chatrče, sa mu celkom úspešne podarilo zreštaurovať. Dokonca s pomocou loveckého noža, ktorý objavil v spráchnivenej truhlici pod oknom, dokázal vystrúhať nové porisko. Včera ulovil svojho prvého zajaca, po sto dňoch konečne poriadna večera. Lesné jahody mu už idú hore krkom, o malinách nehovoriac.

Prvých sto dní samoty bolo naozaj ťažkých, no pomaly si zvyká na život Robinsona. Stratil akýkoľvek kontakt s civilizáciou, jeho sociálne schopnosti pomaly ale nazadržateľne chradnú. Dnes definitívne zabudol na možnosť vrátiť sa späť. Zabudol tiež, že aj tak nemá kam.

Deň prvý
Zrazu sa ocitol v akejsi malej drevenej búde uprostred lesa, sám ako nikdy predtým. Tá búda strašne smrdela, bolo v nej niekoľko kilometrov pavučín, zopár hlodavcov a množstvo kadejakého hmyzu.

Netuší, ako sa sem vlastne dostal. Vie len, že predtým, než sa ocitol na tomto mieste, strašne dlho utekal. Hádam aj celý deň. Už sa ale nevráti. Vlastne ani nemá kam. Vyjebaní komunisti!

Deň pred prvým dňom samoty
V miestnosti s rozlohou maximálne tri krát tri metre sú traja ľudia. Jeden z nich sedí na písacom stole, druhý sa nervózne prechádza z jedného konca na druhý a tretí sa hrbí na stoličke z umakartu. Ten, čo sa prechádza, občas adresuje čosi oplzlé tomu, čo sedí na stoličke, inokedy zasa čosi pošepne tomu, čo sedí na stole. V miestnosti je ešte jedna lampa so stowattovou žiarovkou, ktorá je namierená na muža sediaceho na stoličke. Inak tam už nie je nič. Hádam ešte okno, na ktorom je zatiahnutá roleta. No a skriňa, ešte. Plechová.

„Takže hovoríš, že nebudeš spievať, ty sviňa!“ obráti sa nadporučík Zimmermann smerom ku Karolovi Ká.

„Nehraj sa s nami a nekomplikuj si život. Čo si myslíš, že nás to baví?“ dohovára obžalovanému podporučík Varga, ktorý však na vypočúvanie zjavne nemá žiaden vplyv a je len nastolesediacim dôkazom prezamestnanosti ŠTB v SSR.

Nadporučík Zimmermann sa odrazu prestane prechádzať. Podíde k svojej obeti a začne sa s ňou hrať.

„Zlatý môj, ty určite netušíš, čo sme my zač,“ dotkne sa tváre muža sediaceho na stoličke, ktorý sa pomaly začína potiť. „Mám jedného kamaráta, volá sa major Svoboda. Je to dobrý človek, naozaj fajn chlap. Ale keď mu trošku rupne v bedni...“ nadporučík priloží svoje líce k lícu muža trasúceho sa na stoličke „vtedy vie byť veľmi... veľmi zlý. Rozumieš mi? Ja sa naozaj nechcem správať, on...“ nadporučíkova zovretá päsť náhle zasiahne čeľusť Karola Ká, ktorý bezvládne padá na zem. „...ale niekto v tejto miestnosti ma k tomu stále núti!“

Dvaja eštebáci si niečo pošepnú, jeden z nich sa pozrie na hodinky, druhý sa hlasno zasmeje a následne obaja opustia vypočúvaciu miestnosť s rozlohou maximálne tri krát tri metre. Vzápätí vojde dnu tučný neuniformovaný muž, skôr nižšieho vzrastu. So záujmom sa pozrie na krvácajúceho Karola Ká, ktorý ešte stále leží na studenej dlážke. Ponúkne mu cigaretu.

„Major Svoboda, dáte si?“