Opäť si líham na posteľ, opäť ten kvákajúci Jimi Hendrix, moderátor spravodajskej relácie, aj vrieskajúci nepríčetný chudák bývajúci pod nami, ktorého zvyknem honosne nazývať „pánom susedom“. Nuda ako v šamorínskej pôrodnici, čo vám budem...
„Cŕŕŕn“ zazvoní zrazu zvonček a idylky je konček (ts!). Stláčam kľučku na dverách. Dávam dole bezpečnostnú reťaz. Otáčam kľúčom. Otváram vráta. Už to bude. Už len... (nenapínaj!)... no tak dobre.
„Dobrý deň, pán Štrba, mali by ste chvíľočku čas na kratučký rozhovor?“ prihovorí sa mi jeden z dvojice narušiteľov mojej stredajšej poobedňajšej siesty.
Zas tí vtieraví predavači medu, pomyslím si.
„Medu máme plnú špajzu!“ žiada sa mi okríknuť ich. „A babka od vás minule nakúpila desať kilov včelieho vosku a celý jej ho zožrali vrabce!“ chce sa mi dodať. V skutočnosti však zostávam celkom ticho. Ani nežmurknem. Čakám, ako sa vyvinie situácia (alibista).
„Chceli by sme sa vás opýtať jednoduchú otázku,“ pokračuje druhý z dvojice a mne definitívne dochádza, že o med v tomto biznise zrejme nepôjde. Odľahlo mi (kvôli babke).
„Pýtajte sa,“ vydám zo seba konečne prvé štyri slabiky.
„Stará sa o nás všetkých Boh?“ padne sugestívna otázka.
„Stará-nestará... čo ja sa starám?!“ opäť sa mi žiada glosovať. Opäť ale ostávam ticho. Resp., pokrčím plecami (neverbálna komunikácia).
„Môžeme sa vás opýtať ešte niečo?“ Prapodivný rozhovor pokračuje ďalej.
„Samozrejme,“ odpovedám neasertívne.
„Ak sa o nás Boh stará, prečo pripúšťa utrpenie?“
A sme doma: Jehovisti! Na počet predsudkov, ktoré sa spájajú s týmito náboženskými fanatikmi, by bol hrdý aj revízor nitrianskej MHD. Sektári. Šmelinári. Fanatici! Tentoraz som ale zostal pokojný. Povedal som si, že im dám šancu. Veď sú Vianoce. Respektíve boli. Čas a priestor v tomto okamihu strácajú na význame. Tu ide o oveľa dôležitejšie veci...
„Môžem sa vás opýtať, z akej ste cirkvi?“ odpovedám otázkou a priateľská atmosféra vzájomného rozhovoru zrazu vyletí cez prah našich dverí až kamsi do výťahovej šachty.
„Sme svedkovia Jehovovi,“ odpovedajú obidvaja naraz a v ich hlase spozorujem čosi ako zahanbenie. Podľa spoločenských konvencií by som mal zrejme v tejto chvíli zaručať ako jeleň, spustiť na nich spŕšku vulgarizmov a takú im tresnúť dverami, že vybijem poistky v celom baráku. Nič také som ale nespravil. A nebola v tom len slabá asertivita. Nadávajte mi do špinavých kojotov, oportunistických fundamentalistov, tupých hokejistov... ale niečo vám poviem: z tých ľudí išlo dobro (ošmakli Ťa, satanisti!).
Diskusia na tému „Stará sa o nás Boh?“ bola celkom príjemná a aj vcelku poučná. Áno, dobre čítate, odporcovia Stvoriteľa! Pri zachovaní istej dávky odstupu a vymedzení hraníc sa dá s týmito ľuďmi aj celkom normálne porozprávať. Ak by som si mal vybrať medzi pacifistickými usmievavými Jehovistami a plamennými rečami vyzbrojenými militantnými ateistami, bez váhania si vyberiem to prvé. Tak trochu som tých mojich Jehovistov aj ľutoval, tak trochu som im závidel ten vnútorný pokoj, ktorý z nich vyžaroval. Iba pripomínam, že nehodnotím ich učenie. Hodnotím iba dvoch konkrétnych ľudí.
Nakoniec ešte dostanem otázku, či by mi vadilo, ak by prišli ešte raz a porozprávali sa so mnou na tému Biblia. Odpovedám, že vadilo. Lúčim sa so želaním prekného dňa a s dobrým pocitom. Stretol som milých ľudí, povedal by som, že som na niekoľko desiatok minút som aj načerpal z ich optimizmu (vyciciavač!). Opäť sa vraciam do svojho svetského časopriestoru a marginálneho mikrosveta; líham si na posteľ a sledujem regionálne správy.
„Cŕŕŕn“ začujem znovu známy zvuk, tentoraz akoby prichádzal zdiaľky. Deja vu. Alebo som zhrešil a prišla si po mňa zubatá. Buď teraz, alebo nikdy!
„Andrea, vyhoď tých buzerantov!“ ozve sa z náprotivného bytu a cez priezor dverí pozorujem suseda, ako okrikuje svoju vyplašenú pubertálnu dcéru. Začujem ešte aj tupý prenikavý zvuk, ako keď človek z celej sily tresne dverami tak, že vybije poistky v celom baráku – tentoraz sa moji Jehovisti zaobišli aj bez obvyklého ručania ruuu a vulgarizmov píííp. Vďakabohu, že im otvorila Andrea...
