Prvou chybou bolo už to, že som si v marci zabudol podať žiadosť o internát. Na mojej situácii by to však aj tak nič nezmenilo, keďže podľa prideľovačov ubytovania zo Študentskej komory patrí Nitra iba k okrajovým štvrtiam nášho hlavného mesta, z čoho logicky vyplýva, že právo na ubytovanie v štátom dotovanom internáte mi musí byť upreté. Po porade s kompetentnými nasledovala návšteva ubytovacieho oddelenia jedného z mlynsko-dolinských internátov. Tu som bol ubezpečený, oboznámený a vyrozumený, že ak som ochotný zaplatiť bytné vopred za prvý mesiac nasledujúceho akademického roku, internát mám istý. Na chvíľu som skutočne uveril tomu, že najväčší slovenský internát sa konečne začal správať trhovo, že ubytovanie pridelí iba tomu, kto oň skutočne prejaví záujem, že prázdne nevyužité lôžka budú odteraz minulosťou, že ...s Gulom přichází zákon! Ušetrený adrenalín som však už o pár mesiacov bohato využil.
Písal sa september 2004. Vošiel som na ubytovacie oddelenie a slušne pozdravil. Dobrý deň, ja som ten a ten, mal by som dostať internát, mám zaplatený šek za mesiac september, tu je občiansky preukaz... Ale, ale, kam tak zhurta! Aký šek? Aký september? Skúste vedľa, ja nemám čas. Ďalší prosím...
Môj ružový sen o ľahko získanom internáte sa s počtom úradníčok, ktoré ma odignorovali začal aritmetickým radom postupne rozplývať. Po niekoľkých hodinách mi bolo oznámené, že moja žiadosť o ubytovanie (spolu s priloženým zaplateným šekom) sa kamsi záhadne stratila, ale nič sa vraj nedeje, stačí ak prinesiem potvrdenie o zaplatení a internát mám istý. Mestskou hromadnou dopravou som sa teda vrátil späť do Nitry pri Bratislave a pohľadal ústrižok o zaplatení ubytovacieho za mesiac september. O dva dni som prišiel znova.
Dobrý deň, ja som ten a ten, však to poznáte, mal by som dostať internát, tu je zaplatený šek za mesiac september, tu občiansky preukaz... Ale, ale! Aký šek? Aký september? Skúste vedľa, ja nemám čas. Irenka, tá káva je už hotová?
Hladina môjho adrenalínu sa opäť začala zvyšovať, ako som si však s uspokojením všimol, nebol som jediný. Okolo mňa pobehovali desiatky (stovky?) takých ako som bol ja - naivných obyvateľov prímestských štvrtí Bratislavy, ktorí nedostali internát. Atmosféra bola hustá, dala by sa krájať aj kuchynským nožom. Úprimne povedané, mať nejaký pri sebe, pokrájal by som niečo iné a niekoho iného...
Po piatich hodinách strávených behaním od dverí k dverám som sa nakoniec ocitol priamo v kancelárii samotného riaditeľa internátu. Môžete sa ma pýtať koľko chcete, ale fakt ani len netuším, čo spôsobilo, že ma v istej fáze všetci začali oslovovať „pán Štrba“, ako som sa dostal do tej riaditeľne, prečo som už o pár chvíľ držal veľký biely papier podpísaný riaditeľom ŠD Ľ. Štúra hovoriaci o tom, že mi bolo pridelené lôžko na Manželských internátoch (dovtedy údajne žiadne voľné lôžka neboli... stal sa zázrak!) a prečo na mňa od tej chvíle ostatní neúspešní uchádzači o ubytovanie začali pozerať ako na protekčného študenta, ktorý bol uprednostnený.
Bol som vyčerpaný, ale k šťastiu som mal fakt ďaleko. Prevládal negatívny pocit z toho všetkého, čo som musel za uplynulých niekoľkých hodín absolvovať.
Konečne som prišiel som na môj vysnívaný internát. Otočil som kľúčikom, otvoril dvere a rozvalil sa svoju štátom dotovanú polozhnitú posteľ. Všetka pena z mojich úst už dávno vypenila, zato ten šváb na mojej posteli... Však to poznáte: švác ho topánkou po chrbte. Tu máš, sviňa jedna...
