Nechýbalo až tak veľa a medzi tými šiestimi anglickými pokusnými rabbitmi mohla byť aj moja maličkosť. Chýbalo len málo, a moje exoticky znejúce meno by sa ocitlo na zozname farmaceutickým priemyslom bohato dotovaného liekového experimentu.
Leto roku 2004 som strávil v malebnej dedinke s insitným názvom Harston. Išlo o riedko obývanú prašivú village situovanú cca 10 kilometrov od rodiska jednej z najväčších legiend ostrovného hudobného biznisu (kapely Pink Floyd, keby ste náhodou...). Harston bol niečo ako Nitrianske Hrnčiarovce, s jediným rozdielom: z európskeho kohézneho fondu sem začali posielať štedré milióniky dávno predtým, ako hrnčiarovskí pestovači okrasnej zeleniny dostali na účet zaslúžené farmárske dotácie na svoje cibuľové záhony.
Harston bola skrátka pekná anglická dedinka, so zeleným parčíkom, kde sa na anglickom pokosenom trávniku dala hrať 10. Essexská football league, a tiež s krišáľovo čistým jazierkom, kde sa mohli po prechodenej vtáčej chrípke zregenerovávať miestne dotované labute. Harston bol cool. Už menej coolový bol dôvod, prečo som v tejto špinavej anglickej diere musel trčať ja: spolu s dvadsiatkou ďalších gastarbeiterov z tých najvzdialenejších kútov zemegule som úspešne pracoval na zmozoľnatení svojich mozoľnatých dlaní. Vedľajším efektom boli našetrené britské libry, vďaka ktorým sa teraz môžem dotýkať svojej laptopovej klávesničky a písať o svojich nespútaných letných zážitkoch z leta roku 2004...
V to harstonské neskoré poobedie som bol taký unavený, že by som ani trávu nepožul. Po skončenej 12-hodinovej šichte som mal chuť iba na jediné: dva taniere do zlatista prepečených french fries, 3 konzervy fazule v paradajkovej omáčke a dva galóny tesco minerálky. Nie že by som v tej chvíli netúžil po plnom vajlingu bryndzových halušiek, ibaže tamojší potomkovia keltských barbarov o bielej pochutine menom „bruynda“ nemali ani páru.
Keď som sa po hodinovej ľadovej sprche konečne doplazil do kuchyne, bolo v nej asi už dvadsať ľudí. Teda všetci. Okolo jedálenského stola sa viedli hlasné a vzrušené debaty. Za vrchstolom sedel Welšan Nick a tou svojou neanglickou šušlaninou vysvetľoval okolosediacim čosi veľmi dôležité. Šmaril som do rúry svoje dva a pol kilové balenie hranoliek a pridal som sa k diskutérom.
„Ľudia, toto je tutovka!“ kričal na všetkých Nick a horlivo mával akýmsi hrubým farebným šanónom. „Dve tisícky za nič. Stráviš tam dva týždne, neplatíš ubytovanie, jedlo máš zadarmo, chvíľu si poležíš a môžeš ísť domov.“ Pri slove „zadarmo“ a „neplatíš“ všetky tie medzinárodné unavené fejsy viditeľne spozorneli. Tuná na západe nič nebolo zadarmo a za všetko sa platilo v trdej britskej koloniálnej mene. „Chápete?! Žiadna posraná cukrová trstina, ani vrecia s fazuľou. Proste si tam pár týždňov ležíte, zoberiete keše a idete domov!“
Keď sa ku mne konečne dostal ten záhadný farebný šanón, ktorým Nick tak oduševnene celý čas mával, pochopil som, vo co go: lekársky výskum. Testovanie liekov. Dve tisícky za dva týždne. Slušné prachy. Neznáme vedľajšie účinky. Dvakrát denne odbery krvi a iných tekutín. Biliardové stoly, playstationy, televízory, golf, pohodlné nemocničné ležadlá. Teda už žiadne strunové matrace na harstonský spôsob. No nekúp to!
Po skončení Nickovho monológu sa pri stole rozprúdila búrlivá debata, po ktorej sa v dome utvorili v zásade dva názorové tábory: Juhoafričania plus Welšan boli úplne nadšení, zvyšok medzinárodného spoločenstva sa k otázke svojej účasti na podpore medicínskej vedy staval skôr odmietavo.
Keď už sa zdalo, že diskusia nespeje ku konsenzu, slova sa chytil Jaque (Juhoafrická republika).
Včera sa údajne dozvedel ešte o lepšom medicínskom programe, s ešte lepšími prachmi a s oveľa menším rizikom!
Lepšie prachy?! Menšie riziko?! Hey, Jaque, povedz nám...
„Keď si dáte odrezať a znova prišiť palec na nohe, dajú vám rovných 10 anglických litrov!“
Hmmmm, desať litrov, to už hej. Za to by sa aj auto dalo kúpiť. Ibaže keď ti ten palec náhodou zle prišijú, na čo ti bude auto, keď ani na plyn nebudeš môcť poriadne dupnúť?!
„Dám si odrezať aj druhý, presťahujem sa do Kapského mesta a kúpim si parádny dom!“
To už väčšina z mojich vyhladovaných spolubývajúcich nevydržala a išla si radšej uvariť nejaké cestoviny. Zvyšní piati diskutéri ďalej rozoberali scenáre typu „dám si odrezať štyri prsty na ľavej a dva na pravej, pôjdem aj na to testovanie liekov a kúpim si aj auto aj dom“. Nigérijčan Ahmed navrhol ďalšiu alternatívu: prsty si rezať nechce, ale čo keby strávil v tom testovacom farmaceutickom programe pol roka, zatiaľ by si našetril na svoje moskovské štúdium medicíny (tatko už nestíha posielať doláre) a konečne by dokončil tú sprostú školu...
Ja som si chcel kúpiť laptop. Ibaže u nás ten invalidný dôchodok nestojí za veľa, takže sa skôr oplatí vydržať v tejto diere ďalší mesiac, pozdvíhať ešte zopár stovák 50 kilových vriec s fazuľou a vrátiť sa domov s triumfálne napučanými bicepsami. Ale nechýbalo veľa, chlapci, skoro ste ma nalomili...
Hranolky mi medzitým zhoreli až celkom do tla. Vďaka bohu aspoň za to. V ten deň by som už do úst nevložil ani ten najsuchší anglický toastový suchár...
