Ako napríklad minule. Spolu s bratom a so svojou za Angličana čerstvo vydatou sestrou sme sa prechádzali po uliciach istého malého juhoanglického mestečka s názvom Halstead (veľkého asi ako Sereď). Bolo to jedno z tých nezvyčajne horúcich anglických letných popoludní. Prejavovalo sa to hlavne tým, že aj tá najškaredšia tučná Angličanka využila túto klimatickú príležitosť a navliekla si na seba keď nie super krátku minisukňu, tak aspoň nejaké to nevkusné vypasované tričko. To, čo z neho vo väčšine prípadov vytŕčalo, si bežný Slovák azda ani nechce predstaviť. Ak mi dovtedy vety typu „Slovenky sú najkrajšie baby na svete“ pripadali mierne šovinistické, tak každou minútou som sa utvrdzoval v presvedčení, že to asi predsalen bude tak.
Opäť ma premohla tá túžba nadávať v cudzej zemi a nebyť pritom odhalený. Vo chvíli, keď šla okolo jedna z tých škaredých Ostrovaniek, pozrel som sa na ňu a prihovoril sa jej vo svojej materčine: „To čo máš na sebe, preboha?! Pozri sa na seba!“ Neskôr sa ku mne pridal aj môj inak slušný brat. Po pár minútach to už prestávala byť taká zábava a z úsporných dôvodov sme prešli sme prešli len na jednoslovné vety ako „Špatná!“, „Fuj!“, „Grc!“, „Hnus“, a pod. Jediný, kto sa pohoršoval bola moja sestra idúca za nami s desaťmetrovým odstupom.
„Čau Marti!“ Začul som odrazu svoju rodnú reč. „Monikááá!“ zakričala moja sestra. Obzriem sa za seba: tučná škaredá Angličanka sa prihovára mojej sestre. Tá istá tučná škaredá Angličanka, na ktorú som ešte pred pár sekundami kričal, že je „fuj!“.
Spamätal som sa neskoro. Prešovská au-pairka konverzujúca s mojou sestrou na mňa zazerala ako by som jej zjedol anglickú večeru, brat sa tváril, že je náhodný okoloidúci a ja som sa pre istotu netváril vôbec nijako.
Slovenky sú fakt najkrajšie na svete, ale to anglické počasie s nimi občas robí divy.
