Moja cesta za neoficiálnym britským vodičským preukazom sa začala na ceste medzi Harstonom a Cambridgeom. Štvorprúdová rýchlostná komunikácia, po ktorej sa denne preženú tony áut bola teraz iba naša. Francois pokynom cez svoje čínske digitálky prepol na autopilota, ľavou rukou si pripálil cigu, pravú pre istotu nechal ležérne položenú na volante, vyťal tej polorozbitej mašine bez papierov stovku (mph) a namieril si to na akúsi opustenú poľnú cestičku – naše budúce dopravné ihrisko.
Môj spolubývajúci kamoš, s ktorým sme už dva mesiace fachčili na okolitých anglických zemiakových poliach a fazuľových skladoch, bol týpek na pohľadanie. Ťažká fyzická drina sa v jeho prítomnosti vždy menila na nekonečnú zábavu; takú nekonečnú, že človek niekedy nevedel, či sa má schuti začať rehotať, alebo sa zo zúfalstva rozplakať. Neasertívni Briti na jeho krádež vysokozdvižného vozíka (preháňali sme sa na ňom dve hodiny), neustále žiadosti o obednú pauzu (skoro ráno, neskoro ráno, doobeda, na obed, poobede, neskoro poobede...) alebo „efektívny“ zber poľnohospodárskych plodín v štýle fifty-fifty (polovica do vlastnej tašky, polovica do spoločnej)... jednoducho nemali silu akokoľvek reagovať. Človek, ktorý v šestnástich rokoch nabúral rodičovské auto, a ktorému juhoafrický súd zakázal šoférovanie na 5 rokov, sa teraz rozhodol, že ma naučí jazdiť. Mal som voči jeho snahe mierne predsudky, napriek tomu som sa tešil ako kôň. Po troch týždňoch konečne voľný víkend, po dvoch mesiacoch konečne trochu vzrúša...
Autoškola na harstonský spôsob mala svoje nesporné mínusy. Ak vás namiesto šedivého zamračeného „klasického inštruktora“ učí šoférovať dvojmetrový hlučný Juhoafričan, získate viaceré nesprávne vodičské návyky. Jedným z prvých je osvojenie si tzv. „pravidla efektívneho brzdenia“. Hovorí zhruba o tom, že keď nemusíš, tak nebrzdi. A keď už brzdíš, šetri chodidlami – ručná brzda je predsa oveľa praktickejšia, štýlovejšia a zažiješ s ňou nepomerne viac zábavy. Prvú lekciu som mal o pár sekúnd za sebou. Francois za zvuku škrípajúcich matadoriek rozbehol svojho čierneho Kida, a jeho slovenský vedľa sediaci pseudošofér po dvadsiatich metroch potiahol za parkovaciu brzdovú páku. Hodiny ako od Rolexu. Paráááááda!
„Keď chceš na ceste upútať pozornosť, nemusíš mať fáro jak zo Ženevy,“ povedal mi pred začiatkom lekcie č. 2. „Dôležitejšie je, aby bolo tvojho tátoša počuť. Pozeraj!“ Inštruktor harstonskej autoškoly pre samovrahov šliapol na spojku, naštartoval cvičné vozidlo a dupol na plynový pedál takmer nadoraz. Zo zadného výfuku sa začali valiť kúdoly dymu prekračujúce tunajšie emisné limity. Z motora sa vyvalil hluk ignorujúci Európsku smernicu o povolenej hornej zvukovej hranici. Zvnútra auta sa vyvalilo „YEAAAAH, baby! Check this out, man!“ Francois zrazu povolil spojkový pedál a auto sa pohlo dopredu. Spolu s ním aj moje bezvládne telo, ktoré skončilo nalepené na prístrojovej doske. Lekcia č. 2 bola aj o potrebe zapínania bezpečnostného pásu; masívna hrča nad mojím pravým okom bola pre všetkých nezodpovedných vodičov jasným varovaním. Ešteže do tej kraksne zabudli namontovať airbag...
Po absolvovaní celého kurzu, ktorý mimochodom netrval dlhšie ako dve hodiny, som jazdil ako skutočný David Haselhoff; už len tie päťmetrové kaskadérske skoky. Vo chvíli, keď píšem tieto riadky si iba smutne spomínam na svojho dvojkolesového tátoša parkujúceho v našej panelákovskej zasmradenej pivnici. Žiadna spojka, ani plyn, ani ručná brzda... ešte dnes v noci ho rituálne rozkrájam na rešeto!
„Ide sa do terénu,“ zahlási zrazu môj inštruktor a ja si intuitívne zapnem pásy. Tento nápad sa mi zo začiatku vôbec nepozdáva. „Naštartuj!“ zavelí a ukáže smerom na priľahlú štvorprúdovku. Vyschne mi v krku. Pole je pole, ale asfalt je asfalt. Na druhej strane, je to výzva. Challenge! Čo som baba?! Do paže, tak už naštartuj ten motor, ty zbabelý pako...
„Coooool!“ vykríkne Francois, keď sa mi na tretí pokus podarí dostať ten neposlušný vehikel do pohybu. Zaraďujem tretí prevodový stupeň, pridávam plyn, púšťam spojku, zahýbam doprava...
„Prečo ten debil ide v protismere?“ pomyslím si nahlas a v zlomku sekundy stŕham volant naľavo. Ozve sa trúbenie, možno aj nadávky, z druhej strany sa však rúti ďalší samovrah. Minul nás len tesne. Ten debil išiel tiež v ľavom pruhu. Zubatá si akurát leštila kosu, ešteže si tá krava sadla do jarku na krajnici. Skončila pod mojimi kolesami. Dobre jej tak! Večer sa mi ešte ozvala Alena Heribanová. Reku či vraj nechcem prísť do tej jej relácie o anjeloch strážnych...
Ako nezraziť zubatú? Ak šoférujete v Anglicku, najlepšie by bolo jazdiť v pravom pruhu...
