Výhoda silvestrovsko-novoročných osláv spočíva v tom, že každý rok bývajú na iný spôsob. Raz sa búrlivo oslavuje v garsónke na periférii nitrianskeho sídliska, inokedy v začmudenom banskobystrickom irish pube, občas aj na chate kdesi v stredoslovenských kopaniciach. Tento rok sme si pre zmenu urobili výlet do Bratislavy. Teda: Pártyslavy, ak by na môj blog nebodaj zablúdil aj nejaký cudzinec. Po celom eurázijskom kontinente sa údajne začali chýriť chýry, že hlavné mesto Slovakie bude 31. decembra dejiskom do rána trvajúcej párty na ten najdivokejší spôsob. Úprimne povedané, niečo na tom pravdy bolo. Ibaže zásluhy by som si tentoraz dovolil pripísať svojej búrlivo oslavujúcej maličkosti. Ak dovolíte...
Celý ten humbuk sa začal niekedy okolo ôsmej hodiny na Hlavnom bratislavskom námestí. Mrznúce lokálne hudobné hviezdy sa úpenlivo snažili zabaviť strnulé veľkomestské publikum, skrehnuté prsty gitaristov neprítomne blúdili po hmatníkoch, nepoddajné spevácke ústa sa snažili vydať zo seba kvalitne vyartikulované texty piesní. Zábava gradovala, od Pártyslavy sme ale všetci Eurázijci očakávali predsalen viac. Nebolo to zlé, mohlo to byť lepšie (preletelo mi hlavou).
„Ujo, mohol by som si na chvíľu požičať tú španielku?“ ocitol som sa zrazu v akomsi podchode neďaleko krčmy u Dežmára. Moje spomienky na tento zlomový pártyslavový okamih sú pomerne hmlisté, preto odpusťte tie nekonkrétnosti. Otázky typu „AKO si sa tam dostal?“ „ČO ťa to napadlo?“ alebo „KOĽKO bolo hodín?“ by sme tentoraz mohli vynechať.
„Šak tu máš!“ zahundre bezdomovec prefajčeným uzimeným hlasom a ja sa chytám toho polorozbitého hudobného nástroja. Prekvapivo zisťujem, že horné É ladí s priľahlým Dé. Dobrý základ, pomyslím si a skúšam prvé akordy.
Gé dur, Dé dur, Cé dur... lúdim gitarové tóny. Harmónia je základ, rytmus je druhoradý, možnosti sú obmedzené. Pomaly naberám odvahu a svojmu vystúpeniu dodávam šmrnc. Otváram ústa. Začínam spievať. Moje hlasivky odhaľujú netušené možnosti. Ja viem spievať! Počkať... ja viem spievať? Otázky tohto typu prefrčia mojou hlavou rýchlosťou svetla, šedú mozgovú kôru minú len tesne. Hrám ďalej, prihováram sa okoloidúcim. „Prispejte ujovi bezdomovcovi, nech má pekný Silvester!“ skúšam obmäkčiť elegantného kravatáša pochádzajúceho zjavne z finančného sektora. Nič. Srdce ako zo zlata. Nenechám sa odradiť a koncertujem ďalej. Skôr než stihnem refrén, je pri mne kamoš – bohvie ako ma našiel. Skúšame to dvojmo, teda: duet. Robo Mikla & Miro Jaroš. Téma dnešného finálového večera: rockové balady na falošno. Slovensko našlo superstar!
Mama take this badge from meeeeeee... Never care for what they doooo... Málo z teba mám...
Po necelej pol hodine počítame vyzbierané peniaze: viac ako stovka! Teda, poviem vám, nemusel som sa ja minulé leto trepať až za La Manche. Dvesto korún na hodinu, celkom slušný zárobok. Pochopiteľne, veškeré tantiemy hádžeme ujovi bezdomovcovi do širáka.
Ďalšie udalosti by sa dali zhrnúť do jednoduchých odrážok. Ja sa však podujmem na oveľa zložitejšiu úlohu: napriek absencii pamäťových údajov v mojom šedom mozgovom harddisku, pokúsim sa všetko vám pekne vyrozprávať.
Na druhej strane, ostaňme my radšej len pri tých odrážkach...
– do polnoci sme chatovali pri pive s bezdomovcami
– dežmárska čašníčka nemala voči mojim hudobným prejavom štipku pochopenia (živá hudba je živá hudba ale jukebox je jukebox)
– Nový rok sme oslávili na Hviezdoslavovom námestí
– z neznámych príčin mi stŕpla ľavá ušnica (doteraz tŕpne)
– z príčin oveľa známejších mi stŕpli obe chodidlá (kombinácia jarných botasiek a decembrovo–januárového snehu)
Tohto roku to bol Silvester aký má byť. Pártyslava naozaj párty slávila. Len čo ja budem robiť s tým stŕpnutým uchom...
