Nepoznám ťa

Tvoja zapálená cigareta mi dnes akosi nevadí, som rada že si si ju doprial až teraz, a nie predtým ako sme nastúpili do auta. Pozeráš sa na mňa a netušíš čo všetko ti chcem povedať. „Môžeš pokojne začať.“ Usmievaš sa. Mne sa trasú nohy. V hrdle mám hrču. Chcem sa s tebou rozprávať ako inokedy, ale dnes to bude o inom. Aj ty to vieš. Pokojne do seba ťaháš dym a odfukuješ ho niekam mimo mňa. Ani ho nevnímam ..... zvláštne.....Tak začínam. Bojazlivo ..... dávaš vyhýbavé odpovede ..... rátala som s tým. Zdá sa, že nie si taký zhovorčivý ako inokedy ..... ani pripravený ..... veď si vedel že sa stretneme! Rozprávam ďalej. Viem, čo Ti chcem povedať, musím to zvládnuť. Trasiem sa. Takisto viem, že to, čo ti vravím, sa ťa dotýka. Všetko, aj to, s čím nesúhlasíš. Je mi ťažko. Hltám slzy a snažím sa aby si si to nevšimol. Ale zle sa pretvarujem ..... slzy sa mi nikdy nedarilo zakryť ..... Dívam sa na stôl. Nemôžem zniesť tvoj pohľad, prstom robím krúžky okolo malých gaštanov na obruse a nechtom kopírujem podložku ..... Počujem sa, ako rozprávam. Neviem, kde beriem odvahu. Tajne dúfam, že ťa moje slová pichajú. Nie pre moje potešenie, ale aby si sa prebral ..... Spúšťam spŕšku výčitiek. Jednu za druhou. Nevzal si si dáždnik .....„Nad čím rozmýšľaš?“Prosím? Nad čím asi? Chcela by som vedieť, čo sa ti preháňa hlavou ..... a chcela by som veriť, že aspoň polovica vecí ktoré si povedal, zaznela len na prerušenie trápneho ticha .....Máš pravdu, je načase ísť. Kráčam po ulici a počúvam, ako štartuješ. Cítim, že tak rýchlo, ako tvoje auto mizne v uličke, utekáš odo mňa ..... po lícach mi tečú slzy ..... a neviem prečo, veď ťa vôbec nepoznám ..... Možno preto .....